ÚVOD k biblickým zamysleniam formou LECTIO DIVINA
ARCHÍV biblických zamyslení na stránke UPECE ZA

Pozri v internetovom prehliadači

Rim 2, 1 – 16 

A tak človeče, nemáš výhovorky, keď súdiš, nech si ktokoľvek. Lebo v čom súdiš iného, sám seba odsudzuješ. Veď aj ty, čo súdiš, robíš to isté. A vieme, že Boží súd podľa pravdy postihne tých, čo robia také veci. Azda si myslíš, človeče, že ty, čo súdiš tých, čo robia také veci, a sám ich robíš, unikneš Božiemu súdu?! Alebo pohŕdaš bohatstvom jeho láskavosti, trpezlivosti a zhovievavosti a nevieš, že Božia láskavosť ťa chce priviesť k pokániu? Ale ty si svojou zaťatosťou a nekajúcim srdcom hromadíš hnev na deň hnevu, keď sa zjaví spravodlivý Boží súd. On odplatí každému podľa jeho skutkov: večným životom tým, čo vytrvalosťou v dobrých skutkoch hľadajú slávu, česť a nesmrteľnosť, hnevom a rozhorčením tým, čo tvrdošijne odporujú pravde a oddávajú sa neprávosti. Súženie a úzkosť doľahnú na každého človeka, ktorý pácha zlo, najprv na Žida, potom na Gréka, ale sláva, česť a pokoj čakajú každého; kto koná dobro, najprv Žida, potom Gréka. Veď Boh nikomu nenadŕža. Všetci, čo hrešili bez zákona, bez zákona aj zahynú, a tí, čo hrešili pod zákonom, budú súdení podľa zákona. Lebo nie tí sú spravodliví pred Bohom, čo zákon počúvajú, ale tí, čo zákon plnia budú ospravedlnení. A keď pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia; v deň, keď Boh bude podľa môjho evanjelia skrze Krista Ježiša súdiť, čo je skryté v ľuďoch.            

V predchádzajúcich veršoch Pavol „posvietil“ na morálnu biedu pohanov. Teraz sa obracia na Židov a pripomína im ich vlastnú biedu. Tak ako Židia majú Mojžišov zákon, aj pohania majú zákon vpísaný do sŕdc a dosvedčuje im ho aj ich svedomie. Všetci teda dostali zjavenie, ktoré ich vedie pri rozhodovaní. Pavol tu poukazuje na Božiu spravodlivosť, ktorá nikomu nenadŕža. Udelí odmenu tomu, kto koná dobro, a určí trest hriešnikovi.

„Ale ty svojou zaťatosťou a nekajúcim srdcom hromadíš hnev…“ (v. 5).

Židia sa povyšovali nad pohanov tým, že majú pravú vieru a Mojžišov zákon. A aj mali, bolo to teda pravdivé, ale to ich nedišpenzovalo od pokánia a nápravy života. Súdili pohanov za ich nemravný život, hoci sami robili podobne. Toto riziko v našom vzťahu k iným je tu stále. Nielen vo vzťahu Žid – pohan, ale aj vo vzťahu kresťan – kresťan alebo kresťan – nekresťan, veriaci – neveriaci, sused… Stále je tu riziko, že sa budeme povyšovať, že budeme súdiť iných, hoci sami robíme tie isté alebo podobné veci. A to len preto, lebo vieme alebo si myslíme, že máme čosi, čo oni nemajú (poznanie, príslušnosť k nejakej skupine, vplyvných známych, peniaze, majetok alebo aj duchovné dary…). To nás však neoprávňuje k zaťatosti a nekajúcnosti. Môže nám to brániť v tom, aby sme videli svoju vlastnú biedu; že robíme to isté ako iní. Môže nás to držať v nekajúcnosti a zaťatosti, znemožňovať naše pokánie.

Čo mám, čo iní nemajú? K čomu ma to vedie: k vďačnosti alebo k povýšenosti či pýche? Lebo podľa týchto postojov nášho srdca budeme súdení.