|
|
1 Kor 4, 1 – 8
Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev. A od správcov sa už vyžaduje, aby bol každý verný. No mne naozaj málo záleží na tom, či ma súdite vy alebo iný ľudský súd. Ani sám seba nesúdim, lebo nie som si ničoho vedomý, ale to ma neospravedlňuje. Pán je môj sudca. Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On osvetlí, čo je skryté v tme, a vyjaví úmysly sŕdc. Vtedy každý dostane pochvalu od Boha. Ale v tomto, bratia, vzal som za príklad seba a Apolla kvôli vám, aby ste sa na nás poučili, že „niet nad to, čo je napísané“, aby ste nehorlili jeden za druhého proti inému. Veď kto ti dáva vyniknúť?! Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal? Už ste sa nasýtili, už ste zbohatli. Začali ste kraľovať bez nás – a kiež by ste len kraľovali, aby sme s vami kraľovali aj my.
|
|
|
|
V kresťanskej obci v Korinte sa zrejme vyskytli jedinci, ktorí si nárokovali na vedenie obce bez Pavlovho vplyvu a spochybňovali hodnovernosť jeho služby. Nato Pavol reaguje, keď hovorí, že je správcom Božích tajomstiev a iba Boh môže posúdiť jeho vernosť. Bol tam aj stály boj o to, kto je „väčšia osobnosť“, čo ich odvádzalo od Krista. Všetkým, ktorí pestovali „kult osobnosti“, pripomína, že ľudia majú schopnosti a dary od Boha, čo ich vôbec neoprávňuje správať sa nadradene.
„Veď kto ti prisudzuje prednosť?!“ (v. 7; ekum .prekl.).
|
|
|
|
Každý z nás má veľa darov od Boha. Niektoré sme už objavili a používame ich, o iných ešte ani netušíme. Naozaj všetko, čo máme, sme prijali od neho. Sme správcami Božích darov a jeho tajomstiev, lebo nám dôveruje. Správca je ten, kto spravuje dom a majetok namiesto vlastníka. Keď si tieto dary uvedomujeme a vieme aj to, že ich vlastníkom je Boh, má nás to viesť k zodpovednosti pred Darcom a tiež k vernosti v službe. A musíme sa tiež pýtať: Kto mi prisudzuje prednosť pred inými pre dary, ktoré mám? Boh, ktorý mi ich dal? Nie. Nikto. (Iba ak ja sám!) Lebo Boh mi k darom prisúdil službu. A tak mi nepatrí žiadna samochvála ani povyšovanie sa, ani pocit nadradenosti. Ak si nárokujem nejakú nadradenosť nad ostatnými pre množstvo alebo výnimočnosť svojich darov, zaváňa to pýchou. „Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ,Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť‘“ (Lk 17, 10). Beda mi, keby som neslúžil darmi, ktoré som dostal do správcovstva, alebo keby som si vďaka nim nárokoval byť „nad ostatnými“.
|
|
|
Bože, Darca darov, ďakujem ti za každý dar, ktorý si mi dal. Zvlášť za… Chcem objaviť aj tie, ktoré vo mne ešte iba „driemu“. Ku každému mi daj dvojnásobok lásky a vernosť, aby som nimi dokázal slúžiť na tvoju slávu. Ochráň moje srdce od pýchy, daruj mi milosť pokory.
|
|
|
Ježiš – sluha svojich služobníkov
|
|
|
