ÚVOD k biblickým zamysleniam formou LECTIO DIVINA
ARCHÍV biblických zamyslení na stránke UPECE ZA

Pozri v internetovom prehliadači

Sk 27, 1 – 12

Keď sa rozhodlo, že sa odplavíme do Itálie, odovzdali Pavla a niektorých iných väzňov stotníkovi menom Júliusovi z cisárskej kohorty. Nastúpili sme na adramytijskú loď, ktorá sa mala plaviť okolo pobrežia Ázie, a pohli sme sa. Bol s nami Macedónčan Axistarchus zo Solúna. Na druhý deň sme prišli do Sidonu. Július zaobchádzal s Pavlom ľudsky a dovolil mu zájsť k priateľom a postarať sa o seba. Keď sme sa odtiaľ pohli, plávali sme popod Cyprus, lebo vietor dul proti nám. Preplavili sme sa Cílícijským a Pamfýlskym morom a prišli sme do Myry v Lýcii. Tam stotník našiel alexandrijskú loď, čo sa plavila do Itálie, a preložil nás na ňu. Ale veľa dní sme sa len pomaly plavili a ledva sme sa dostali naproti Knidu, lebo nám prekážal vietor. Preplavili sme sa popod Krétu popri Salmone, ťažko sme ju oboplávali a došli sme na isté miesto, ktoré sa volá Dobrý prístav, neďaleko mesta Lazea. Po dlhom čase už plavba nebola bezpečná, lebo už aj pôst prešiel, preto ich Pavol varoval: „Muži, vidím, že plavba začína byť nebezpečná a ohrozuje nielen náklad a loď, ale aj naše životy.“ Ale stotník viac veril kormidelníkovi a majiteľovi lode ako tomu, čo hovoril Pavol. A pretože prístav nebol vhodný na prezimovanie, väčšina rozhodla vyplávať odtiaľ a dostať sa podľa možnosti do krétskeho prístavu Feniky, ktorý je obrátený na juhozápad až severozápad, a tam zimovať. 

Pavol sa začal presúvať do hlavného mesta. Jeho i niektorých ďalších väzňov zverili stotníkovi Júliovi z cisárskej kohorty. Pozdĺž libanonského pobrežia sa plavili do Sidonu. V Myre presadli na loď, ktorá sa plavila do Itálie. Cesta sa však spomaľovala, lebo boli zlé plavebné podmienky.

„Július zaobchádzal s Pavlom ľudsky…“ (v. 3).

Všimnime si, v čom spočívala stotníkova ľudskosť. Aj keď bol Pavol väzňom, stotník mu dôveroval. Zobral na seba riziko, že zaplatí životom, keby Pavol ušiel. Stotníkovou ľudskosťou bola dôvera s ochotou vziať na seba riziko, že ten druhý ju zneužije.

Presne taký prístup má Ježiš k nám. Dôveroval ľuďom a tiež dôveruje, aj keď ho naša neposlušnosť stála život.

My ľudia máme byť k sebe ľudskí. To znamená…

Mám dôverovať iným a tiež zobrať na seba riziko, že keď vstúpim do vzťahu s niekým, niečo stratím, utrpím škodu. To však neznamená, že nič nezískam. Ale iba získavať je postoj „sveta“, nie Boží postoj.

Byť ľudský značí mať Boží prístup k ľuďom. Nebáť sa strácať.