Úcta je dôležitou hodnotou v rámci rodiny a prináša požehnania. V knihe Exodus Mojžiš dostal od Boha desať prikázaní. Iba jedno z týchto prikázaní prišlo s prísľubom. ‘Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, Tvoj Boh’ (Exodus 20,12).   

Vždy som si kládla otázky o úcte. Je ľahké ctiť si niekoho, kto je láskavý a dobrý. Je ľahké ctiť si dobrých rodičov. Ale čo sa stane, ak tvoji rodičia nezaobchádzali s tebou dobre? Čo sa stane, ak tam bolo zneužívanie, toxikománia, hnev, zanedbávanie alebo iné zložité situácie? Obvykle som si myslela, že tam určite bola aspoň jedna vec, za ktorú by sa dalo poďakovať. Avšak dospela som k poznaniu, že pre niektorých ľudí bol rodinný život taký hrozný, že aj to je pre nich ťažké. Tak ako si ctíte svojho otca alebo matku v takýchto situáciách? Bojovala som s odpoveďou na túto otázku. Ale keď som si položila otázku, čo sa stane, keď niekto nedostáva úctu, vtedy som to trochu pochopila.

Keď si niekoho ctíme, vážime si ho, rešpektujeme ho a dávame mu hodnotu. Keď si niekoho nectíme, vtedy ho kritizujeme, obviňujeme, súdime a  zavrhujeme. To je kultúra založená na práve. Takže sú tu dve rozličné kultúry, v ktorých môžeme žiť. Jednou z nich je kultúra úcty, v ktorej žijú Božie deti. Druhou je kultúra práva, kde žijú siroty.

Kultúra práva sa pozerá na každú situáciu, posudzuje a reaguje. Napríklad ‘to, čo si urobil, bolo zlé’ alebo ‘to nie je fér’. Obviňuje a zavrhuje. Kultúra úcty pozerá so súcitom, láskavosťou, jemnosťou a trpezlivosťou. Uznáva, že nikto z nás nie je dokonalý a že často konáme zo svojej zlomenosti. Kultúra úcty namiesto obviňovania vidí malého chlapca alebo dievčatko, ktorí neboli milovaní. Ten nepríjemný, zlostný človek s ťažkou povahou bol kedysi dieťaťom, ktoré nebolo milované. Niečo sa stalo, čo spôsobilo, že ten človek sa takto správa.  

Raz som sa modlila so ženou, s ktorou jej otec zle zaobchádzal. Keď jej matka zomrela, jej otec to nezvládol a tak ju dali do sirotinca. V sirotinci bola zneužívaná. Nevedela otcovi odpustiť jeho počínanie. Pozerala sa očami práva. ‘To čo urobil, bolo zlé’. ‘Nezaslúži si odpustenie’. ‘Nikdy sa neospravedlnil’. ‘Je mu to jedno’. Všetky tieto výčitky boli pravdivé. Avšak Pavol nám odporúča, aby sme odpúšťali druhým, tak ako Boh odpustil nám. Bol to zápas, ale napokon odpustila a bola naplnená súcitom k svojmu otcovi. Videla ho ako zanedbaného malého chlapca, o ktorého sa nikto nestaral. Plakala nad ním a modlila sa za neho. Potom bola schopná si ho ctiť.

Sme Bohom vyvolení, svätí a milovaní. Tak si oblečme hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Keď to urobíme, dokážeme sa navzájom znášať a odpúšťať si, tak ako Pán odpustil nám. Vtedy bude láska rásť. S týmito postojmi budeme schopní ctiť si svojich rodičov, s týmito postojmi budeme kráčať v požehnaní.