Sme tí vyvolení. Už sme písali veľa krát o radosti z toho, že sme vyvolení, v porovnaní so smútkom a odmietnutím tých, ktorí sú vynechaní. Možno boli momenty, keď si ťa tvoj pozemský otec nevybral, alebo iní si ťa nevybrali, možno mali nejakú inú prioritu, alebo si bol vedome odmietnutý. Dovoľ, aby tvoje vyvolenie Bohom Otcom obmylo všetku tú bolesť. Môžeš pozvať Otca, aby prišiel a vybral si ťa, a uvidíš jeho radosť a potešenie z teba. Ako toto píšem, spomínam si na svedectvo, ktoré som počula. Jedno dieťa zažívalo vo svojej triede odmietanie a kritiku. Všetko sa ale zmenilo, keď si uvedomila, že Boh Otec stojí vzadu v jej triede a fandí jej a povzbudzuje ju. Otec to robí aj pre teba práve teraz.
Dedičstvo znamená, že veci patriace jednej osobe sú odovzdané inej, keď tá prvá osoba zomrie. Ja tomu rozumiem, aké je to dostať dedičstvo. Keď zomrela Robertova mama a moji rodičia, Robert a ja sme dostali dedičstvo. Oni zanechali všetko, čo mali, to najlepšie, čo mohli dať. Takže ak mi Boh dáva dedičstvo, dostanem dobré veci. Toto znamená to “všetko nebeské duchovné požehnanie”.
Ale ja som sa zamýšľala, čo to znamená, že my sme Božím dedičstvom. Sme Otcovým darom Ježišovi (Ježiš povedal: “A vôľou toho, ktorý ma poslal, je, aby som nestratil nikoho z tých, čo mi dal…” – Jn 6, 39) a v istom zmysle sme jeho vlastníctvom. Takže keď Ježiš zomrel, my sme tým dedičstvom, ktoré dostal Otec. My sme tie dobré veci, ktoré Otec prijíma. Veru ako by sme sa mohli cítiť menejcenní, keď vidíme Otcove potešenie, keď nás prijíma ako svoje dedičstvo.
Sme takí vzácni, že nám dáva svoju pečať. V dávnych časoch mal kráľ alebo šľachtic svoju vlastnú pečať. Všetko dôležité bolo zapečatené jeho znakom. V starozákonných časoch pečať znamenala vlastníctvo. Veci, ktoré mali na sebe pečať, niekomu patrili a ich budúcnosť bola zaručená. My patríme Kráľovi kráľov, naším Otcom je Pán všetkého. Sme dôležití a naša budúcnosť je zaručená.
Tak ho chváľme a prehlasujme slávu jeho milosti.
