Kniha Zjavenia sa začína slovami: „Zjavenie Ježiša Krista, ktoré mu dal Boh, aby ukázal svojim služobníkom, čo sa má onedlho stať.“ Ježiš teda hovoril s Jánom a Ján napísal, čo počul a videl. Aké vzrušujúce je mať prístup k Ježišovým slovám! Okrem evanjelií sú to jediné ďalšie zaznamenané Ježišove slová. Obsahujú sedem listov, ktoré zrkadlia postoj Ježišovho srdca voči jeho Cirkvi, voči každému jednému z nás. Na začiatku každého listu sa nachádza Ježišov opis seba samého. Potom hovorí, ako vidí Cirkev a následne na povzbudenie uvádza dobré veci, ktoré sa dejú tým, ktorí počúvajú a odpovedajú.
Listy zo Zjavenia môžeme čítať tak, akoby išlo o osobný list pre nás. Požehnaný je ten, kto ich číta nahlas a vezme si ich k srdcu. Keď ich čítaš, nezabúdaj, že Ježiš prichádza s dobrými správami, nie s odsúdením.
Keď teda otvárame prvý list, môžeme si predstaviť, že sme ho práve našli v poštovej schránke. Sadneme si na tiché miesto, otvoríme ho, pomaly si ho nahlas čítame a prosíme Ducha Svätého, aby nám ukázal, čo nám hovorí Ježiš.
Ja to vnímam tak, akoby Ježiš písal mne osobne. Drží ma svojou pravou rukou a kráča so mnou. Cítim silu, moc, ochranu a uistenie. Je so mnou, pozná ma. Preglgnem však od nervozity, že vie o mojich skutkoch. To mi pripomína, že niekde v mojom vnútri stále žije predpoklad, že sa zistí, že nie som dosť dobrá, alebo že som urobila chybu. Ešte stále som pod určitým vplyvom svojho perfekcionizmu. Viem, čo je to tvrdá práca. Robert a ja zvyčajne trávime päť mesiacov roka vyučovaním posolstva o Otcovom srdci a zvyšných sedem mesiacov sa venujeme našim dvom malým vnukom. Obe povolania nás plne zamestnávajú a zároveň veľmi napĺňajú. Vytrvali sme a prekonali sme ťažkosti v rodinnom živote aj v službe. Neunavili sme sa – to, čo robíme, sa nám nestalo bremenom ani problémom. Napriek tomu som mala pocit, akoby som žila život v rýchlom jazdnom pruhu, alebo ako škrečok uviaznutý na bežiacom kolese.
Ježiš hovorí, že som opustila svoju prvotnú lásku. Čo je tá prvotná láska? Ako prvé mi napadlo, že som zanechala vášeň a nadšenie pre Ježiša, ktoré charakterizovali moje prvé chodenie s ním. Mala som vyčlenený čas ticha, čas na oslavu Boha, na denník a na modlitbu. Keď o tom rozmýšľam, stále je to o tom, čo robím. A ako mnohí z vás vedia, môj zoznam vecí, ktoré mám urobiť, je dlhý. Ak tam pridám ďalšie, zvýši sa záťaž a pravdepodobnosť vyhorenia. Navyše to vo mne vyvolá pocit nedostatočnosti a zlyhania, keď toho neurobím dosť.
Milujeme, pretože on prvý miloval nás – to je prvotná láska. Odpoveďou na ňu je: spomínať, činiť pokánie a potom konať ako predtým. Spomínam si, aká dlhá, široká, hlboká a vysoká je Otcova láska. Rozpamätávam sa, že jeho láska sa dáva slobodne. Je tu bez ohľadu na moje skutky. Spomínam si na rôzne spôsoby, ako mi vyjadril svoju lásku. Túto lásku si nezískavam a nijako si ju nemôžem zaslúžiť. Ako pokánie mením svoje myslenie – namiesto získavania si jeho lásky sa učím jeho lásku prijímať. A čo robím? Prijímam jeho lásku.
Prečo by Ježiš mal vziať preč môj svietnik? Vyznieva to ako trest, no nemyslím si, že by Ježiš chcel niekoho trestať. Ježiš v skutočnosti hovorí, že posunie svietnik z miesta. Chce zmeniť moje okolnosti z bežeckého kolesa na odpočinok. To sa stalo prostredníctvom obmedzení v dôsledku pandémie. Jeho jarmo je príjemné a jeho bremeno ľahké, a ak prídem k nemu unavená, nájdem odpočinok.
Usudzujem, že Cirkev v Efeze mohla byť zameraná na prácu, vysoko výkonná a motivovaná na plnenie úloh. Ježiš nepotrebuje všetky ich činy, chce láskyplný vzťah. Vidíš sa v tomto spôsobe života? Ak áno, vedz, že Ježiš ťa chce priviesť na miesto určené pre jeho milovaného, kde môžeš odpočívať pri jeho nohách. Rovnako ako Mária, ktorá si vybrala lepší podiel (Lk 10,42). Ovocím tohto všetkého je život v celej jeho plnosti.
