Učeníci zažili „aha-moment“. Okamih, keď zrazu pochopili. Ježiš s nimi hovoril o jeho blížiacom sa odchode a návrate k Otcovi. Mnohému z toho, čo povedal, len ťažko rozumeli a často to spochybňovali. No tu zrazu pochopili, čo sa im snaží povedať. Skutočne prišiel od Otca a chystal sa k nemu vrátiť. Aj oni budú mať priamy prístup k Otcovi, ktorý ich nežne miluje. Uverili, základy ich viery boli položené.
Ježiš však vedel, že učeníci si neuvedomujú hrôzu, ktorá má čoskoro nastať. Preto ich varoval ohľadom nadchádzajúcich dní. Je to, akoby tento okamih umožňoval ďalší krok – vystaviť sa realite toho, čo má nasledovať. Išlo o aktuálny problém najbližších dní, no tiež ťažkosti života na tomto svete. Opakovala sa veta: „Vo svete máte súženie“. Učeníci sa rozpŕchnu a opustia Ježiša. Budú znepokojení, vystrašení a smutní.
Ježiš však nezanechal učeníkov so zlými správami, ale s povzbudením a prísľubmi, ktoré im umožnia prekonať ťažkosti. Hoci ho opustili, neostal sám, pretože bol s ním Otec. A Otec bude rovnakým spôsobom s učeníkmi, a rovnako je aj s nami. Nech je naša situácia akákoľvek, máme prísľub, že nás nikdy neopustí. Je s nami a bol s nami v každom okamihu. Táto perspektíva úplne zmenila pohľad jednej pani, keď si uvedomila, že Otec bol s ňou, keď bola zneužívaná a plakal. Cítila pokoj. Ježiš nám sľubuje pokoj v búrke. Jeho pokoj je darom pre nás, keď odpočívame a zostávame v ňom.
Pred nejakým časom som podstúpila špeciálne vyšetrenie mozgu. Asi dvadsať minút som mala ležať bez pohybu, s maskou pevne nad mojou tvárou. Keď mi nasadili masku, cítila som narastajúci strach. Bolo to veľmi klaustrofobické, ale vedela som, že Otec je so mnou. Vedela som, že Ježiš dáva pokoj. Vedela som, že môžem vdychovať Ducha Svätého a vydychovať strach. Podarilo sa mi uvoľniť – v prípade potreby by som tak dokázala zotrvať ešte dlhšie.
Raz sme mali cestovať na Slovensko, no v tom som dostala telefonát, že mama zomiera. Okamžite sme ju navštívili. Čo mám robiť? Mám ostať pri nej alebo ísť? Vedela som, že mama by chcela, aby som išla. Mala nádherné, povzbudivé, slúžiace srdce. A tak sme odišli, no po celý čas som sa pýtala: „Kde by som mala byť?“ Hoci sme boli na ceste na letisko, stále som si nebola istá, či nastúpim do lietadla. Potom mi zavolala jedna z jej opatrovateliek, že sa jej polepšilo. Upokojila som sa a mohla som odísť. Zomrela asi 10 dní po našom návrate. Mala silnú vieru, odišla do neba. Boh je taký dobrý!
Život prinesie problémy a výzvy, ale môžeme uveriť ako učeníci. Máme priamy prístup k Otcovi, ktorý nás nežne miluje. Keď veríme, vieme, že nikdy nie sme sami – aj v búrkach života môžeme zakúšať pokoj. Môžeme odpočívať a dôverovať, že Otec vo všetkom pracuje pre naše dobro. Žehnám vám, aby ste v situácii, ktorú práve zažívate, poznali pokoj, ktorý prevyšuje každé chápanie.
