Kto rozhodol o tom, že učeníci s Ježišom pôjdu na druhý breh mora? Rozhodol o tom Ježiš. Prečo to urobil? Aby zjavil učeníkom, čo je v ich vnútri. Prečo to bolo potrebné? Preto, aby prestali reagovať na fyzické okolnosti a namiesto toho sa rozhodli dôverovať Ježišovi. 

Učeníci vzali Ježiša, “tak ako bol”, na lodi. Možno zobrali muža, ktorý sa nikdy neučil plávať (nepotreboval plávať, keďže vedel kráčať po vode), alebo muža, ktorý bol veľmi unavený. Keď sa plavili cez more, strhol sa silný vietor a loďka sa napĺňala vodou. Učeníci sa báli, že sa potopia, ale Ježiš pokojne spal vzadu na poduške. Búrka, ktorá zúrila okolo učeníkov sa stala búrkou v nich. Veľmi sa báli. Zobudili Spasiteľa sveta s veľmi nevhodnou otázkou. “Nedbáš o to, že hynieme?” Ježiš sa zobudil, pohrozil vetru a hovoril k moru. Pokoj, ktorý bol v jeho vnútri, sa stal pokojom aj okolo neho. A pokoj okolo neho sa stal pokojom vo vnútri učeníkov. Pamätáte si, čo sme tu čítali predvčerom? Bolo to o tajných kresťanoch. Títo kresťania by nikdy nehrozili vetru ani nehovorili k moru na verejnosti. Takže nikto by nevidel Boha urobiť niečo úžasné ako reakciu na ich slová. To je to, čo Ježiš ukazuje učeníkom. Nemuseli ho budiť! Mohli sa najprv zamyslieť nad svojimi slovami, predtým, než ich vyslovili. Mohli povedať to, čo hovorí Boh; to znamená tie isté slová, ktoré povedal Ježiš. A preto, že by povedali to, čo hovorí Boh, poslúchali by ich vietor aj more. 

Ježiš sa ich opýtal: “Čo sa tak bojíte? Ešte stále nemáte vieru (v Božie slovo)?” Ale učeníci boli ešte stále nezrelí. Ešte stále neboli schopní urobiť krok k tomu, aby nechali všetko na Ježiša, aby boli ako Ježiš a aby robili to, čo robí On.

My sme často nezrelí v našej viere. Keď vidíme problém, chceme, aby ho Boh napravil. Ak neurobí to, čo si žiadame, sme skľúčení a náš modlitebný život upadá. Stávame sa tajnými kresťanmi. Ale čo keby sme mali inú perspektívu? Čo keby sme mohli hovoriť to, čo hovorí Boh? Potom by všetci videli niečo úžasné. Ako môžeme vedieť čo hovorí? Tak, že si budeme budovať silný a hlboký vzťah s naším Otcom. To sa deje rýchlejšie, keď venujeme väčšiu pozornosť našim myšlienkam a modlitbám. Potom je náš modlitebný život založený na väčšej dôvere v Božie vedenie; prinášame viac ovocia a všetci to môžu vidieť. To je ďalší príklad duchovného princípu. “Lebo kto má, tomu sa pridá, a kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má.” 

Možno je modlitba zábavnejšia, ako si si doteraz myslel?

Predstav si seba samého v tomto príbehu a použi na to aj svoje zmysly. Pozeraj sa na to, čo sa deje, počúvaj to, čo sa hovorí, čo cítiš; skús sa vecí dotknúť, ochutnať a ovoňať ich. Hovor s ľuďmi, ktorí sú okolo teba a hovor aj s Ježišom. Môžeš začať v predstave tým, že sa zvečerieva a rozhodnete sa ísť na druhú stranu mora. Kto si, kde si a čo sa deje postupne, ako sa príbeh rozvíja?