Mnoho rokov neskôr, deti Izraela, dokonca aj Ježišovi učeníci tiež prestali veriť, že Boh má moc naplniť ľudské potreby. Tiež mali len ľudskú múdrosť. Veľký zástup nasledoval Ježiša. Nemali žiadne jedlo a Ježišovi ich bolo ľúto. Povedal o tom svojim učeníkom. Učeníci použili svoju ľudskú múdrosť a povedali: Nemáme odkiaľ zobrať dostatok jedla. Inými slovami: Nemôžeme im pomôcť. Ale Ježiš mal inú perspektívu. Vzdával vďaky Bohu za to málo, čo mali, a z toho mála sa stal dostatok! Vlastne, bolo toho viac než dosť.

Vidíme tu dôležitý princíp. Môžeme rozmýšľať nad nejakým problémom našou ľudskou múdrosťou, šomrať a sťažovať sa. Alebo môžeme vidieť to málo, čo máme a vzdávať za to vďaky. Napríklad, môžeme vidieť niekoho, kto je chorý a pomyslieť si, že nie sme schopní ho uzdraviť. Alebo môžeme vidieť tú malú modlitbu, ktorú máme a ďakovať Bohu za to, čo v tej situácii vykoná. Ak na túto modlitbu nedostaneme hneď odpoveď, môžeme veriť, že bola vypočutá a byť v pokoji. V tomto sa môžu dospelí veľa učiť od detí. Čo povie malý chlapec alebo dievča kamarátovi, ktorý sa zranil? Povedia: “Idem o tom povedať mame/otcovi.” A naozaj to urobia. A potom veria, že mama/otec s tým niečo spravia a na problém zabudnú. Môžeme byť znova ako malé deti a získať späť tú detskú dôveru. To je to, čo Ježiš ukázal svojim učeníkom. To je to, čo chce ukázať tebe aj mne. 

“Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.”

Je nejaká situácia, ktorú chceš dať Otcovi do rúk? Hovor o tom s Otcom. Môžeš si spomenúť na sľuby, ktoré ti Otec dal? Možno by si si ich mohol napísať a často sa na ne pozerať, aby si si ich pripomenul.