A tak sa Pavol, pozbierajúc všetku svoju odvahu, rozhodol konfrontovať Aténčanov ohľadne rozporov ich náboženského presvedčenia. Len máločo môže človek urobiť, aby spôsobil pohoršenie väčšie ako toto; argumentovať proti niekoho náboženskému presvedčeniu. Pavol teda riskoval svoju osobnú bezpečnosť, problémy a odmietnutie. Ako na to išiel, aby nespôsobil výtržnosti?

Začal tým, že ich pochválil! „Vy Aténčania, vidím, že ste v každom ohľade veľmi nábožní…“ Potom im zablahoželal k uctievaniu pravého Boha. Uctievali Boha, ktorý im nebol známy, no Pavol ho osobne poznal. Potom, keď sa tešili z Pavlovej chvály a uznania, priamo sa im postavil. Všetky ich svätyne boli plytvaním priestorom, pretože tam nebol Boh! A skôr ako stihli zareagovať, Pavol povedal, že Boh nie je v chráme, pretože my sme v Bohu. Tiež sme všetci potomkami prvého človeka, ktorého Boh stvoril. A Pavol citoval ich vlastných filozofických básnikov, keď povedal: ‚Lebo aj my sme jeho potomstvo.‘ Svoju konfrontáciu ukončil vyhlásením, že sú Božími deťmi. Teraz by som čakal, že niektorí Aténčania boli urazení, ale čím? Pavol ich nazýval nábožnými. Nevedomky uctievali pravého Boha a boli Božími deťmi. Aténčania boli rozumní, racionálni; tak Pavol použil rozum, aby ich konfrontoval. A nemohli jeho argument vyvrátiť. Pavla napokon v rétorike školil Gamaliel, najlepší dostupný učiteľ. Keď sa mu teda na ceste do Damasku a počas niekoľkých rokov osobného uvažovania zjavila pravda, bol tou najlepšou osobou, ktorá priniesla Aténčanom evanjelium.

Potom však Pavol išiel ešte ďalej ako siaha púhy rozum. Vyhlásil, že Ježiš, syn Boží, vstal z mŕtvych! V tomto bode Duch Svätý zjavil pravdu niektorým zo zástupu, ale iným nie. Niektorí sa mu posmievali, no iní, vrátane Dionýzia, chceli počuť viac. Dionýz uveril a neskôr sa stal prvým biskupom v Aténach. Bolo to Božie ustanovenie.

Čo sa teda z toho všetkého môžeme naučiť? Evanjelizácia nemusí vyvolávať konflikty. Po prvé, najlepšie je konfrontovať ľudí a zároveň ich ctiť, chváliť a blahoželať im k všetkému dobrému, čo urobili, a nie ich kritizovať. Po druhé, najlepšie je rozprávať s ľuďmi podľa ich vlastného srdca. Napríklad, ak sú racionálni, použite rozum. Ak sú zameraní na zážitky, povedzte im o zázrakoch. Po tretie, niektorí, ale nie všetci, vás budú počúvať. Ostatní vás odmietnu. Ale odmietnutie nehovorí nič o vás; hovorí to veľa o ich srdci. A po štvrté, evanjelizácia nie je hra s číslami. Nie je dôležité rozprávať sa s mnohými ľuďmi, dôležité je rozprávať sa so správnymi ľuďmi. A Dionýz bol ten správny človek. Tak naberte odvahu a buďte múdri. Naučte sa konfrontovať ľudí bez konfliktov, tak ako to urobil Pavol. Ak bude počúvať iba jeden človek, je to dostatočné víťazstvo.