Ježiš umýval svojim učeníkom nohy, aby niečo ukázal. „Sluha nie je väčší ako jeho pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal. Ak to viete, ste blahoslavení, ak podľa toho aj konáte.“ Hovorí, že nie je väčší ako Otec, keď robí to, čo robí Otec; a keď povie to, čo mu Otec povie, aby povedal. Takto uvažuje Ježiš. Podobne aj jeho učeníci budú šťastní, keď budú robiť to, čo robí Ježiš, a hovoriť, čo hovorí, pretože majú rovnakú pohnútku srdca ako on. A aký je ten motív? Je to absolútna pokora. Je to túžba presne robiť to, čo robí Otec Boh, a hovoriť to, čo on hovorí, aby ho ostatní poznali. Ježiš neupozorňuje na seba, ale upriamuje pozornosť na toho, kto ho poslal. A hovorí nám, že ak budeme robiť to isté, budeme šťastní, požehnaní. 

Potom Ježiš povedal svojim učeníkom, že nehovorí ku všetkým; len k tým, ktorých si vybral. Prečo? Pretože niekto, kto ho počúva, urobí všetky správne veci, ako napríklad umývanie nôh. Ale v srdci má pasívny hnev. Keď príde čas, človek, ktorý s ním jedol jedlo, sa obráti proti Ježišovi. Ako mohli vedieť, kto to bol? Ježiš im povedal. Tí, ktorí konajú so správnym srdcom, budú šťastní, požehnaní. Ale ten s pasívnym hnevom nebude šťastný. Radosť je dôležitým ovocím Ducha Svätého. Tí, ktorí majú radosť z Pána, budú požehnaní. Tí, ktorí ju nemajú, budú nešťastní. Čo je dôležité na tomto učení? Možno nevieme, či je iný človek šťastný alebo nie. Môže mať masku. Môžeme však s istotou vedieť, či sme my vo svojej práci šťastní. A ak nie sme šťastní, problém spočíva v motíve nášho srdca. Potrebujeme sa zmeniť. Naším cieľom v našej práci musí byť ukázať, čo robí Otec, a hovoriť, čo hovorí on. Prirodzene si to vyžaduje modlitbu, ale Duch Svätý nám dá schopnosť rozlíšiť, čo si myslíme, ak ho o to požiadame. Verím, že toto Ježiš myslel slovami: „Veru, veru, hovorím vám: Kto prijíma toho, koho ja pošlem (Ducha Svätého), mňa prijíma. A kto prijíma mňa, (rozmýšľa ako Ježiš), prijíma toho, ktorý ma poslal (rozmýšľa ako Otec, to znamená, že je Božím dieťaťom).