Sofoniáš prorocky písal o meste, kde žije Boh. Mesto potrebovalo očistenie od všetkých vplyvov, ktoré sú v rozpore s Ním. Žiadne fyzické mesto, ktoré obývajú tisíce ľudí, však nikdy nebolo očistené od všetkých bezbožných vplyvov. Tiež mi nie je jasné, ako by sa to mohlo stať, ak by ľuďom bola ponechaná sloboda v rozhodovaní, či budú dobrí alebo zlí. Je vôbec možné, aby mali všetci obyvatelia mesta srdce tak pretvorené Božou láskou, že by túžili byť za každých okolností dobrí? Možno je to reálne, ale zatiaľ sa to nestalo. Ako teda môže byť dnešné čítanie zo Sofoniáša praktickou pomôckou pre dnešných ľudí? Existuje naň jeden pohľad, ktorý dáva dokonalý zmysel – pohľad, v ktorom sa hovorí o ľudských srdciach.
Mesto vzbury, poškvrnené a násilnícke, by predstavovalo osobu, ktorá odmieta nasledovať Boha a bráni v tom aj ostatným. Takýto človek nedokáže počuť Ducha Svätého, a tak sa ním nemôže nechať viesť. Neprijíma napomenutia, neteší sa z Božej prítomnosti. Akí sú títo ľudia? Sú pyšní, chvastaví a povýšeneckí. No ak by sa takýto človek obrátil, Pán by premenil a očistil jeho pery. Jeho slová by neboli pyšné, ale pokorné a ponížené. Nepodvádzal by iných a tešil by sa zo života bez toho, aby ho čokoľvek znepokojilo.
Kľúčovými vlastnosťami, ktoré vypovedajú o tom, či žijeme Božím životom alebo nie, sú pýcha a pokora. Sú to postoje srdca, nie fyzické aktivity.
Ježiš ukazuje svoj pohľad v evanjeliu. Jedna skupina ľudí, veľkňazi a starší ľudu, sú pyšní. Mnoho vecí možno robia správne, ale v ich srdciach je pýcha. Aj keď robia dobré veci, vedie ich nesprávny motív – márnosť. Hovoria: „Vykonám Božiu vôľu.“ Ak však ich motiváciou nie je láska, nekonajú Božiu vôľu. V dôsledku toho nevstupujú do nebeského kráľovstva rýchlo. Druhá skupina ľudí vie, že je na okraji spoločnosti a robí veľa zlých vecí. Pozná svoju potrebu lásky a prijatia. A keď počuje o Božej láske, má po nej hlad. Títo ľudia hovoria: „Nekonám Božiu vôľu.“ No keď prijmú jeho lásku, konajú jeho vôľu. V dôsledku toho vstupujú do nebeského kráľovstva skôr ako prvá skupina.
Ty a ja máme srdcia ako mestá plné ľudí. Ľudia predstavujú naše postoje k Bohu, k sebe samým a k ostatným, alebo dokonca k okolnostiam. Jednotlivé postoje sú buď pyšné, alebo pokorné. Ak vyjdú najavo postoje pýchy, môžeme sa cítiť zle. Ak však v tej chvíli voláme na Boha, on prichádza a očisťuje nás od každej neprávosti. To znamená, že očisťuje naše pyšné postoje a dáva nám pokorné a ponížené srdce – srdce, ktoré pozná našu potrebu jeho lásky. Vidíš, aké užitočné môžu byť zlé pocity? Vychádzajú z pyšných postojov a odhaľujú ich. Vidíš aj to, aká užitočná je láska? Vychádza z miernych a pokorných postojov a odhaľuje ich. Keď milujeme, konáme Božiu vôľu. To je prospešné nielen pre toho, kto je milovaný, ale predovšetkým pre toho, kto miluje. Prečo? Pretože to je spôsob, ako vstúpiť do nebeského kráľovstva.
V dnešnom evanjeliu sa nachádza niečo, čo ma skutočne povzbudzuje. Môžu existovať dve skupiny ľudí, ale nikto nie je diskvalifikovaný zo vstupu do nebeského kráľovstva. Ide akurát o to, že pokorní ľudia, ktorí možno konajú zlé veci, doň vstupujú skôr, ako pyšní ľudia, ktorí možno robia dobré veci. Zamysli sa nad týmito úryvkami. Uvedom si svoje pocity a postoje. Uvedom si, že potrebuješ Otcovu lásku. Bude ťa milovať, kým sa tvoje srdce nepremení – kým sa nepremenia zlé pocity a zlé spomienky. Potom si budeš užívať život bez toho, aby ťa niekto znepokojil.
