Dnešné čítanie na prvý pohľad dáva za pravdu tým, ktorí si myslia, že Boh je nahnevaný sudca – teda ľuďom, ktorí majú vo svojich srdciach starú zmluvu. Tí, ktorí majú v srdciach novú zmluvu, však všetko vidia inak. A ich nový pohľad vychádza z pochopenia slova „žatva“.
V biblických časoch chodil žnec do pšeničného poľa s ostrým kosákom. Pšenicu zožal – nebol to však akt ničenia. Zrno sa oddelilo od stoniek. Najlepšie zrná sa uložili a zasiali, aby v nasledujúcom roku priniesli ešte lepšiu úrodu. Zvyšné zrná sa zomleli na múku na chlieb. Stonky sa použili ako krmivo pre zvieratá. Takže to, čo navonok vyzerá ako deštruktívny čin, bolo len prvým krokom v procese produkovania lepšej úrody v budúcom roku a priebežného zásobovania ľudí a ich zvierat potravou. Pozrime sa teda na dnešné čítanie znovu – s uznaním potreby žatvy, ktorá je nevyhnutná pre vznik dobrých vecí.
Ján videl biely oblak (symbol neba), na ktorom bol ktosi ako Syn človeka. Hoci sa Ježiš nazýval Synom človeka, nehovorí sa tu o ňom, ale o niekom, kto vyzerá ako syn človeka (teda o človekovi). Táto ľudská bytosť má zlatú korunu (symbol veriaceho). Spomínate si, ako nám na inom mieste bolo povedané, že my, ktorí sme zachránení, svoje koruny jedného dňa hodíme k Ježišovým nohám (Zjavenie 4,10)? Tento veriaci človek má ostrý kosák, pretože pole je zrelé na žatvu. Ježiš nám hovorí, že žatvou sú ľudia a robotníkmi tí, ktorí šíria evanjelium. „Žatva je veľká,“ povedal raz Ježiš, „ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy (Ježiša), aby poslal robotníkov (ty a ja) na svoju žatvu (za tými, ktorí túžia po dobrej zvesti).“ (Lukáš 10, 2) A tak bola Zem zožatá (vybudovala sa Cirkev). Toto všetko je dobrá zvesť.
Potom vyšiel z chrámu anjel s ostrým kosákom, aby zožal hrozno z viníc Zeme. Ak bol veriaci človek poslaný Pánom žatvy, aby vybudoval Jeho Cirkev, čo potom robí tento anjel so svojím kosákom? Odstraňuje všetky fyzické vyrušenia, ktoré nás odvádzajú preč od našej duchovnej púte. Predstavuje ich vinica Zeme a sú vhodené do veľkého lisu Božieho hnevu. Boh je dobrým Otcom, a tak sa hnevá na veci, ktoré nás odvádzajú od našej duchovnej cesty – ale nehnevá sa na nás.
Aplikujme teda to, čo sme sa dozvedeli, na náš každodenný život. Po prvé, vždy by sme mali mať oči a uši otvorené, aby sme si všimli tých, ktorí túžia po duchovnej pravde. Keď ich nájdeme, môžeme ich vypočuť a potom byť pripravení vydať im svoje svedectvo milovaného Božieho dieťaťa. Ak ho nechcú počuť, nie je to preto, že by naše svedectvo nebolo dôležité. Je to jednoducho znak toho, že táto úroda ešte nie je zrelá. Iný veriaci človek neskôr ľahko spraví to, čo sme my nedokázali (pretože nebol vhodný čas.) My im môžeme jednoducho preukázať Božiu lásku. To stačí. Po druhé, môžeme ponúknuť naše falošné útechy (fyzické potešenia, ktoré nás odvádzajú od našej duchovnej cesty) ako obetu Pánovi. Druhý anjel, ktorý vyšiel z chrámu, mal na starosti oheň, ktorý strávil všetky obete. Keď teda ponúkneme Bohu svoje rozptýlenia, budú zničené. A nakoniec možno to najdôležitejšie: Lis Božieho hnevu je určený na tieto rozptýlenia. Nie pre nás.
