„Jedným z hlavných dôsledkov zabudnutia na Boha je zmätok, ktorým je poznačená naša spoločnosť, zároveň s prejavmi osamelosti a násilia, nespokojnosti a straty nádeje, ústiacej nezriedka až do zúfalstva. Skúsenosť nám ukazuje, že osobné kvality a materiálne dobrá nedokážu zaistiť takú nádej, ktorú ľudská duša neustále hľadá. Ako sa v Pavlovi zrodila nádej? Na ceste do Damasku bol vnútorne premenený Božou láskou, s ktorou sa stretol v osobe Ježiša Krista. Pre Pavla nádej nie je iba ideálom alebo pocitom, je to živá osoba: Ježiš Kristus, Boží Syn. Tak ako sa jedného dňa Ježiš stretol s Pavlom, chce sa stretnúť aj s každým z vás, milí priatelia. Áno, skôr ako by sme si to my želali, si toto stretnutie vrúcne želá Kristus.
Ježiš nechce, aby jeho nasledovníci ,hrali‘ úlohu – hoc aj nádeje. On chce, aby ,boli‘ nádejou, a môžu ňou byť len vtedy, ak budú zjednotení s ním! Chce, aby každý z vás, drahí priatelia, bol malým prameňom nádeje pre svojho blížneho a aby sa z vás všetkých stali oázy nádeje pre celú spoločnosť, v ktorej žijete. Toto je možné pod jednou podmienkou: že budete žiť s ním a v ňom, cez modlitbu a sviatosti. Modlitba je darom Ducha Svätého, ktorý z nás robí mužov a ženy nádeje; modlitba udržiava svet otvorený pre Boha. Ak Kristove slová zostanú v nás, môžeme šíriť ten plameň lásky, nádeje a viery, ktorý tu na zemi zažal“ (Benedikt XVI.; marec 2009).
|