ÚVOD k biblickým zamysleniam formou LECTIO DIVINA
ARCHÍV biblických zamyslení na stránke UPECE ZA

Pozri v internetovom prehliadači

2 Kor 1, 1 – 11

Pavol, z Božej vôle apoštol Krista Ježiša, a brat Timotej Božej cirkvi v Korinte aj všetkým svätým v celom Achájsku: Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista. Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy! On nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás. Lebo ako sa v nás rozmnožujú Kristove utrpenia, tak sa skrze Krista rozhojňuje aj naša útecha. Ak sme teda sužovaní, je to na vašu potechu a spásu; ak sme potešovaní, je to vám na potešenie, ktoré sa prejavuje v znášaní takých istých utrpení, aké znášame aj my. A naša nádej, vzhľadom na vás, je pevná, veď vieme, že ako máte účasť na utrpeniach, tak budete mať aj na úteche. Nechceme, bratia, aby ste nevedeli o našom súžení, ktoré sme podstúpili v Ázii. Doľahlo na nás nadmieru ťažko, nad našu silu, takže sa nám už nechcelo ani žiť. Sami nad sebou sme už vyniesli rozsudok smrti, aby sme nedôverovali sebe, ale Bohu, ktorý kriesi mŕtvych. On nás vyslobodil a vyslobodzuje z takej smrti. A v neho dúfame, že nás ešte vyslobodí, ak nám budete aj vy pomáhať modlitbou za nás, aby za dar milosti, ktorý máme zásluhou mnohých, mnohí za nás vzdávali vďaky.

V tomto liste bude zreteľné, že Pavlove vzťahy s cirkvou v Korinte boli skôr nepokojné. Pavol sa tu predstavuje ako apoštol z Božej vôle. Pokračuje vďakyvzdaním Bohu, dobrorečením za silu a útechu v súžení. Pavol zdôrazňuje túto tému a píše veľmi otvorene, že má súženia, trápenia a strádania. Vonkoncom nepopiera, že to ani pre neho nebolo ľahké. Veriacich prosí o podporu modlitbami.

„On nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať… tou útechou, ktorou Boh potešuje nás“ (v. 4).

Keď Pavol nazýva Boha Otcom milosrdenstva a Bohom útechy, to preto, lebo sám ho takéhoto vo svojich ťažkostiach zakúsil. Vedel, že svojím utrpením má účasť na Kristovom vykupiteľskom utrpení. Útechou, ktorá sa mu pri tom dostávala od Boha, mohol posilňovať a povzbudzovať tých, ktorí trpeli – a oni boli potešení. 
Každý z nás už v živote zažil súženie a bolesť. Mnohí sú práve teraz uprostred skúšok. Skúsenosti s bezmocnosťou majú pre nás v živote veľký význam. Môžu nás priviesť k tomu, aby sme svoju dôveru vložili celkom v Boha a nie vo vlastné sily. Keď som v utrpení spojený s Kristom, keď „všetko vsadím na neho“, keď od neho očakávam pomoc i útechu – pomôže aj poteší. Dá nám tak ako Pavlovi zažiť svoju – Božiu – útechu, ktorá vždy povzbudí a dá silu napriek všetkému kráčať ďalej. A keď potom budeme my potešovať, už to nebude z našej moci, ale z Božej. Nejde iba o to, aby sme vedeli, čo povedať unavenému či trpiacemu, ale aby ho Boh mohol cez nás naozaj pozdvihnúť a povzbudiť, aby sa ho mohol dotknúť.