ÚVOD k biblickým zamysleniam formou LECTIO DIVINA
ARCHÍV biblických zamyslení na stránke UPECE ZA

Pozri v internetovom prehliadači

2 Kor 1, 12 – 24

Lebo toto je naša chvála, svedectvo nášho svedomia, že sme žili na svete a zvlášť u vás v Božej jednoduchosti a úprimnosti; nie v telesnej múdrosti, ale v Božej milosti. Veď vám nepíšeme nič iné, iba to, čo čítate alebo aj poznáte. A dúfam, že až do konca pochopíte, ako ste nás už do istej miery pochopili, že sme vašou slávou, ako aj vy našou v deň nášho Pána Ježiša. V tejto dôvere som chcel ísť najprv k vám, aby ste mali aj druhú milosť, a cez vás prejsť do Macedónska a zasa z Macedónska prísť k vám, aby ste ma odprevadili do Judey. Keď som teda toto chcel, bol som vari ľahkomyseľný? Alebo keď sa pre niečo rozhodujem, rozhodujem sa podľa tela, žeby u mňa „áno“, „áno“ bolo aj „nie“, „nie“? Ako je Boh verný, naša reč k vám nie je aj „áno“, aj „nie“. Veď Boží Syn Ježiš Kristus, ktorého sme u vás hlásali, ja, Silván a Timotej, nebol „áno“ aj „nie“, ale v ňom bolo iba „áno“. Lebo všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú „áno“, a preto je skrze neho aj naše „amen“ Bohu na slávu. A Boh nás i vás posilňuje pre Krista, on nás pomazal, on nás označil svojou pečaťou a vložil nám do sŕdc závdavok Ducha. Boha volám za svedka svojej duši, že som iba z ohľadu na vás už neprišiel do Korintu. Nie že by sme chceli panovať nad vašou vierou, ale prispieť k vašej radosti, veď pre vieru stojíte.

Pavol predpokladal, že príde do Korintu a dlhšie sa tam zdrží (porov. 1 Kor 16, 5n). Keďže sa tak nestalo, uvádza dôvody. Uisťuje ich o svojej úprimnosti a vysvetľuje, že návštevu zrušil nie kvôli ľahkovážnosti, ale kvôli nim, aby nemusel byť nadmieru prísny. Jeho správanie bolo vždy dôsledné, nie dvojtvárne, presne také, aké bolo správanie Krista, ktorý bol verný prisľúbeniam. Apoštol nechcel nad nimi vládnuť, ale slúžiť im, aby ich viera rástla, aby bola pevná a radostná. 

„… aby ste mali aj druhú milosť“ (v. 15)

Pavol sám založil a sformoval životaschopnú kresťanskú obec v Korinte. Zdržal sa tam dlhší čas, aby ich vyučoval, povzbudzoval a napomínal. To bola pre Korinťanov prvá milosť. Milosť, že spoznali Krista ako svojho Spasiteľa a Pána a uverili mu. Druhou milosťou Pavol nazýva svoju druhú plánovanú návštevu. Z Prvého listu Korinťanom vieme, koľko problémov riešil na diaľku. Preto aj chcel ísť do Korintu, aby sa niektoré veci urovnali. Teda nebola to iba milá, zdvorilostná návšteva. Ani pre neho, ani pre mnohých v Korinte. A Pavol ju napriek tomu nazýva milosťou. To, že my sme uverili, je prvou milosťou. Ale milosťou je aj to, že Boh chce zasahovať do našich nezrovnalostí, riešiť naše problémy, urovnávať naše spory, naprávať mylné názory… A chce to robiť aj cez biskupov a kňazov, cez rodičov… skrátka cez ľudí. A vtedy sa začíname brániť. Prečo mi oni hovoria do života, prečo sa miešajú do…?  Spýtajme sa tak „po pavlovsky“: „Či vari iba uveriť a prijímať Božiu pomoc je milosť?  A naprávať svoj život podľa Božieho slova, to už milosťou nie je?“ Áno, je. Druhou, treťou miosťou…  Pán nám ponúka nekonečne veľa milostí. Ide o to, či ich my ako milosti prijmeme. „Syn môj, nepohŕdaj Pánovou výchovou, ani neklesaj, keď ťa on karhá. Vytrvajte v tom, čo slúži na výchovu, lebo Boh s vami zaobchádza ako so synmi“ (Hebr 12, 5n; ekum. prekl.)