ÚVOD k biblickým zamysleniam formou LECTIO DIVINA
ARCHÍV biblických zamyslení na stránke UPECE ZA

Pozri v internetovom prehliadači

Flp 1, 12 – 20

Bratia, chcem, aby ste vedeli, že to, čo sa deje okolo mňa, obrátilo sa skôr na osoh evanjeliu: moje okovy sa stali známymi v Kristovi v celom pretóriu a medzi všetkými ostatnými a mnohí z bratov v Pánovi, posmelení mojimi okovami, oveľa odvážnejšie, bez strachu hlásajú slovo. Pravda, niektorí hlásajú Krista aj zo závisti a nevraživosti, no niektorí aj z oddanosti; títo z lásky, lebo vedia, že som tu na obranu evanjelia, tamtí zasa ohlasujú Krista z nevraživosti, nie úprimne, a myslia si, že spôsobia súženie mojim okovám. Čo na tom?! Len nech sa akýmkoľvek spôsobom, či už pod dajakou zámienkou, alebo úprimne zvestuje Kristus. A ja sa tomu teším a budem sa tešiť, lebo viem, že mi to bude slúžiť na spásu pre vašu modlitbu a pomoc Ducha Ježiša Krista. Ako túžobne očakávam a dúfam, že nebudem v ničom zahanbený, pevne dúfam, že ako vždy, tak aj teraz, bude oslávený Kristus v mojom tele, či už životom alebo smrťou.

Pavol nepíše obšírne o svojej situácii vo väzení. Ustupuje do úzadia pred úlohou, ktorá je mu zverená. Na  hlásaní evanjelia mu záleží viac ako na sebe samom. Pokiaľ sa hlása Kristus, aj keď pod nejakou zámienkou, všetky osobné protivenstvá dáva bokom. Netrápi sa nad tým, že mu krivdia, raduje sa z úspechu radostnej zvesti. Celý jeho život je podriadený cieľu oslavovať Krista.
  
„… že mi to poslúži na spásu pre vašu modlitbu a pre pomoc Ducha Ježiša Krista“ (v. 19; ekum. prekl.).

Je úžasné pozorovať Apoštola v tomto rozpoložení. Nelíči dramaticky to, čo sa s ním deje, nestavia sa do centra pozornosti, neusiluje o poľutovanie. Nehľadá vlastnú slávu, ale túžobne očakáva, že bude cez neho oslávený Kristus. Bol to človek úplne vydaný Bohu, ktorý vedel, že bez neho nemôže nič urobiť. Potreboval Boha a potreboval aj ľudí. 
Tento Pavlov postoj nás varuje pred duchovnou sebestačnosťou či duchovnou pýchou. Nikto z nás nie je tak „duchovne na výške“, že si sám poradí, že si sám pomôže. Takáto „nábožnosť“ je klamlivá a nebezpečná. Myslieť si, že na tomto „stupni zbožnosti“ si už stačím sám, a na tých, čo sú „nižšie“, pozerať „zhora“, je falošná sebaistota. Ak by nás čo len obchádzali takéto alebo podobné myšlienky, zrieknime sa ich a prosme Boha o milosť pokory. Prosme o modlitbu práve tých, o ktorých si myslíme, že sú na tom „horšie“ ako my. Spoľahnime sa na ich modlitby a na pomoc Ducha Ježiša Krista, ktorý nás zachráni z tohto osídla. Keď takýto problém nemáme, spoliehajme sa na Ducha Svätého v tom, s čím práve zápasíme. A poprosme o modlitbu aj ostatných. Ako často sa obraciame na veriacich okolo nás s prosbou: „Prosím ťa, modli sa za mňa“?