|
Keď sme vo svetle Božieho slova uznali svoju hriešnosť a to, že sme krehkí a slabí, nesmie to pre nás znamenať stratu dôvery, odvahy či beznádej. Ježiš sa za nás prihovára u Otca. A nie je hocijakým príhovorcom. Nie je „teoretikom“, ktorý ani netuší, čo prežívame, cez čo ideme. Veď „pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní“ (2, 18). On cíti s našimi slabosťami; vie, ako nám je, keď bojujeme, keď na nás doráža pokušenie či slabosť; pozná bezmocnosť človeka, veď všetko zažil „na vlastnej koži“. Bol skúšaný v každej oblasti, všetko si ako človek sám prežil, ibaže v každej skúške obstál a nedopustil sa hriechu. „Bol vo všetkom skúšaný, ale nedopustil sa hriechu“ (4, 15 ekum. prekl.). Ježišovi naozaj nemôžeme povedať ani vyčítať: „Čo ty o tom vieš, ako mi je? Nikdy si to nezažil.“ Niet situácie, cez ktorú ideme, aby ňou neprešiel aj človek-Ježiš. Vie dokonca aj to, ako sa cítime v hriechu, dokonca vidí našu zlú realitu jasnejšie ako my. Veď zobral na seba naše bolesti i hriechy, dokonca sa stal hriechom: „Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom“ (2 Kor 5, 21). Nech prežívame čokoľvek, pristupujme s dôverou k trónu milosti.
|
