Iný preklad znie: „Dokáže byť mierny voči nevedomým a chybujúcim, pretože aj sám je obklopovaný slabosťou“ (Český študijný preklad).
V predchádzajúcom zamyslení sme uvažovali o tom, ako Ježiš cíti s našimi slabosťami, aký je voči nám milosrdný, lebo bol podobne skúšaný ako my.
Dnes sa zamyslime nad tým, akí sme my voči tým, ktorí blúdia, robia chyby, tápu pre svoju nevedomosť. Prečo by sme mali byť voči týmto ľuďom mierni, milosrdní, prihovárať sa za nich u Otca, mať s nimi súcit? Lebo Ježiš sa takto správa k nám hriešnym a sám je bez hriechu. O čo viac by sme sa mali takto správať k iným hriešnikom my, keď sami sme hriešnici, sme obklopení slabosťou. Stačí si svoju hriešnosť a slabosť uvedomiť a pripustiť si ju. Často som slabý, prečo by som mal žiadať od iných, aby boli vždy silní? Mnoho situácií nezvládam; akým právom žiadam od iných, aby všetko zvládali perfektne? Neraz sa správam k iným ľuďom nevrlo, prečo vyžadujem, aby sa iní ku mne správali vždy milo? Nech nás naše vlastné poblúdenia naučia byť miernymi a milosrdnými voči tým, čo blúdia. Nesadajme si na stolec žalobcov, ale prisadnime si na lavicu k obžalovaným. „Súd bez milosrdenstva čaká totiž toho, kto nepreukázal milosrdenstvo (Jak 2, 13).
|