Boh túži po tom, aby sme sa mu páčili vo všetkom, nielen v niečom; a prinášali ovocie všetkých dobrých skutkov, ktoré nám pripravil, nie iba niektorých. Toto nás pozýva do pokorného postoja pred Pánom: aj keď ma Boh za každých okolností miluje, nie všetko, čo robím, sa mu páči; a tiež: nerobím všetko, čo by som robiť mal. Je trúfalé myslieť si, že robím všetko, čo Boh odo mňa chce, a ešte k tomu, že to, čo robím, robím vždy správne. Životy svätých sú nám dôkazom, že to vôbec nie je jednoduché. Aj sv. Faustína píše: „Veľa Božích milostí som premárnila, lebo som sa obávala klamu“ (Denníček 142). Aj my sme už premárnili veľa milostí z rozličných obáv či iných príčin. Ak to v pokore pred Pánom uznáme a vyznáme, sme na dobrej ceste. Svätý Izák Sýrsky hovorieval: „Kto vidí vlastnú slabosť, je väčší ako ten, kto vidí anjelov. Kto pozná svoje hriechy, je väčší ako ten, kto svojou modlitbou vzkriesi mŕtveho.“ Nech je pokora pre nás „odrazovým mostíkom“ k tomu, aby sme prinášali čím viac ovocia v čím väčšej svätosti.
|