|
|
Kol 1, 21 – 24
Aj vás, čo ste boli kedysi odcudzení a znepriatelení zmýšľaním a zlými skutkami, teraz skrze smrť v jeho ľudskom tele zmieril so sebou, aby si vás postavil pred svoju tvár svätých, nepoškvrnených a bez úhony. Pravda, ak vytrváte vo viere upevnení, stáli a neodkloniteľní od nádeje evanjelia, ktoré ste počuli a ktoré sa hlása každému stvoreniu, čo je pod nebom; a ja, Pavol, stal som sa jeho služobníkom. Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.
|
|
|
|
Hymnom o Kristovi chcel Pavol obci čosi povedať. Teraz krátko objasňuje, čo to pre nich konkrétne znamená. Kolosania sa ako pohania správali bezbožne a tak aj zmýšľali. Tým boli odcudzení Bohu. Kristus ich smrťou na kríži zmieril s Bohom a v ich živote nastal prevrat. Toto zmierenie prijali prijatím Krista, a tak sa stali pred Bohom svätí a neobžalovateľní. Aby to tak zostalo, potrebujú pevnosť a stálosť vo viere.
„Ja, Pavol, som sa stal jeho služobníkom“ (v. 23; ekum. prekl.).
|
|
|
|
Pavol vnímal svoje apoštolské povolanie ako povolanie do služby. Seba chápal ako služobníka Krista Ježiša (Rim 1, 1), služobníka evanjelia (Kol 1, 23) a služobníka Cirkvi (Kol 1, 25). Bol si vedomý toho, že Boh má svoj zámer nielen s jeho životom, ale aj s jeho službou. Pavlova služba sa začala oveľa skôr, ako začal hlásať evanjelium, zakladať malé cirkevné obce. Začala sa jeho stretnutím s Kristom hlboko v jeho srdci. Kristus túžil, aby mu patrilo Pavlovo srdce. Keď mu ho Pavol ponúkol, Ježiš ho premenil na srdce služobníka.
Ježiš túži po srdci každého z nás a ponúka nám svoje srdce. Z takéhoto kontaktu vzniká veľká služba, veľké dielo. Lebo veľké veci sa rodia v dôvere s Bohom vo vnútri človeka, v skúškach, v trpezlivosti…
Ale sú to veci veľké v Božích očiach, nie veci bombastické, ktoré ako veľké vidí svet. Veď čože je pre svet napríklad obrátenie jedného hriešnika? Ale pre Boha má takú cenu, že aj keby bol jediný, ktorý by to potreboval, Ježiš by bol preňho zomrel.
Všetci sme Bohom pozvaní mať účasť na jeho veľkých veciach, ale každý iným spôsobom. Tak majme odvahu ponúknuť mu svoje srdcia, aby nás premenil na služobníkov Boha, evanjelia i Cirkvi.
|
|
|
„Hľa, môj služobník, priviniem si ho, vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie“ (Iz 42, 1). Ďakujem ti, Bože, že máš aj vo mne zaľúbenie, že rátaš so službou môjho srdca. Vydávam ti ho. Priviň si ma a vykonaj vo mne, čo chceš, čo je potrebné. Chcem slúžiť tebe, evanjeliu i Cirkvi.
|
|
|
Ježiš, ktorý vidí pravú veľkosť služby
|
|
|
