ÚVOD k biblickým zamysleniam formou LECTIO DIVINA
ARCHÍV biblických zamyslení na stránke UPECE ZA

Pozri v internetovom prehliadači

Rim 8, 18 – 30

A myslím, že utrpenia tohoto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť. Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia. Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti – nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí. Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme spasení. Ale nádej, ktorú možno vidieť, nie je nádej. Lebo kto dúfa v niečo, čo vidí? Ale ak dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame. Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu. Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia. Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi. A tých, ktorých predurčil, aj povolal, a ktorých povolal, tých aj ospravedlnil, a tých, čo ospravedlnil, aj oslávil. 

Na konci predchádzajúcej časti sa Pavol zmienil o utrpení s Kristom. Utrpenie má miesto v živote kresťana, lebo sme krehké, smrteľné ľudské bytosti. Je však bezvýznamné v porovnaní s naším cieľom, so slávou, ktorá nás čaká. Celé stvorenie, nielen človek, bolo „poškodené“ Adamovým hriechom; celé stvorenie je oslobodené Kristom a očakáva plnosť života a slávy. Kresťanom bol daný Duch ako prvotina – preddavok, ktorý zaručuje, že v pravý čas dostaneme aj zvyšok. Tým zvyškom je sláva v Otcovej prítomnosti ako konečný stav. V tomto čase sme slabí, ale Duch nám prichádza na pomoc. Môžeme v modlitbe prosiť, lebo máme jeho prvotiny, a musíme prosiť, lebo ho nemáme v plnosti.

„Lebo v nádeji sme spasení“ (v. 24a).

Ospravodlivení sme boli vierou v Ježiša Krista. Prijali sme spásu – to je realita. Ale jej zavŕšenie a plnosť ako konečný stav je našou budúcnosťou. Hovoríme tomu jednoducho – nebo. Nevidíme ho, ale v nádeji očakávame. Nádej je cnosť, ktorou túžime po večnom živote ako po našom šťastí a očakávame ho od Boha. Svoju dôveru vkladáme do Kristových prisľúbení a spoliehame sa nie na seba, ale na  pomoc Ducha Svätého. Nádej je dôveryplné očakávanie Božieho požehnania a oblažujúceho videnia Boha  (porov. KKC 1817, 2090). Keď očakávame to, v čo veríme, máme nádej. Ona robí naše čakanie radostným napriek utrpeniu a temnote, lebo „nádej, na ktorú možno pozerať, nie je nádejou“ (v. 24b; ekum. prekl.). Otvorme sa teda nádeji, že nestratíme ten vzácny dar spásy, ktorý sme dostali, lebo sám Boh je toho zárukou. A ešte… obsiahneme aj „zvyšok“, ktorý nám Boh sľúbil, keď ho uvidíme z tváre do tváre. S radosťou to očakávajme.