ÚVOD k biblickým zamysleniam formou LECTIO DIVINA
ARCHÍV biblických zamyslení na stránke UPECE ZA

Pozri v internetovom prehliadači

Rim 9, 1 – 18

Hovorím pravdu v Kristovi, neklamem, aj moje svedomie mi v Duchu Svätom dosvedčuje, že mám v srdci veľký žiaľ a neprestajnú bolesť. Radšej by som bol ja zavrhnutý od Krista namiesto svojich bratov, mojich príbuzných podľa tela. Oni sú Izraeliti, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus; on je nad všetkým Boh, zvelebený naveky. Amen. Ale nie že by bolo zlyhalo Božie slovo. Veď nie všetci, čo sú z Izraela, sú Izrael. A nie sú všetci Abrahámovými deťmi len preto, že sú jeho potomci. Ale: „Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo.“ To znamená, že nie telesné deti sú Božími deťmi, ale deti prisľúbenia sa považujú za potomstvo. Lebo slovo prisľúbenia znie takto: „O takomto čase prídem a Sára bude mať syna.“ A nielen to, ale aj Rebeka počala z jedného, z nášho otca Izáka. A hoci sa ešte ani nenarodili, ani neurobili nič dobré ani zlé – aby ostalo v platnosti Božie rozhodnutie, čo sa týka vyvolenia, nie zo skutkov, ale z vôle toho, ktorý povoláva –, bolo jej povedané: „Starší bude slúžiť mladšiemu,“ ako je napísané: „Jakuba som miloval, Ezaua som nenávidel.“ Čo teda povieme? Je vari Boh nespravodlivý? Vonkoncom nie! Veď Mojžišovi hovorí: „Zmilujem sa, nad kým sa zmilujem, a zľutujem sa, nad kým sa zľutujem.“ Nezávisí to teda od toho, kto chce, ani od toho, kto beží, ale od Boha, ktorý sa zmilúva. Lebo Písmo hovorí faraónovi: „Vzbudil som ťa na to, aby som na tebe ukázal svoju moc a aby sa moje meno hlásalo po celej zemi.“ Teda zmilúva sa, nad kým chce, a zatvrdzuje koho chce.

Touto kapitolou sa začína Pavlova rozprava o budúcnosti Izraela. Hovorí ako kresťan pochádzajúci zo židovstva, ako Žid, ktorý uveril v Ježiša ako Mesiáša. Jeho  úcta a láska k vyvolenému národu bola taká veľká, že by bol kvôli nim obetoval aj svoju spásu. Miloval svoj národ láskou, ktorá bola ochotná trpieť. Vedel, že Boh daroval židovskému ľudu mimoriadne dary a napokon aj vlastného Syna, ktorý ako človek pochádza z ich rodu. Práve preto ho nevera Židov zaráža. Jeho nádej pre budúcnosť národa sa opiera o Božiu slobodu pri voľbe. Tak ako si Boh slobodne vybral Izáka i Jakuba, slobodne si vyvolil celý národ. Boží zámer s ním teda nezostane nenaplnený, lebo Boh je verný svojim prísľubom a Božie slovo nestráca na sile.

„Na to som ťa povolal do života, aby som na tebe ukázal svoju moc a aby sa moje meno rozhlasovalo po celej zemi“ (v. 17; ekum. prekl.).

Toto hovorí Písmo o faraónovi – zápornej postave v dejinách Izraela: faraón nechcel pustiť Hebrejov z Egypta, priečil sa Božiemu plánu, ale Boh aj tento odpor voči jeho vôli zmenil na dobro. Využil to na dosiahnutie svojho zámeru vytvoriť z Hebrejov svoj vyvolený ľud a preukázať mu priazeň (porov. Rim 8, 28). Čo z toho pre nás vyplýva? Máme byť ako faraón, aby Boh oslávil svoje meno? Určite nie. Ak si Boh použije tvrdohlavého človeka, aby ukázal svoju lásku, slávu a  moc, o čo skôr to všetko zjaví na človeku, ktorý je mu poslušný. A vo väčšej miere. Boh každého z nás povolal do života, aby na nás zjavil svoju slávu. Keď to prijmeme a necháme sa ním viesť, jeho sláva bude veľká a veľké bude aj naše šťastie. Ak sa ním nedáme viesť, on môže osláviť svoje meno, ale my budeme vynechaní z jeho dobrodení.