ÚVOD k biblickým zamysleniam formou LECTIO DIVINA
ARCHÍV biblických zamyslení na stránke UPECE ZA

Pozri v internetovom prehliadači

Rim 9, 19 – 33

Povieš mi azda: „Prečo potom ešte karhá? Kto sa môže vzoprieť jeho vôli?!“ Ale kto si ty, človeče, že odvrávaš Bohu?! Vari povie výtvor tomu, kto ho vytvoril: „Prečo si ma takto urobil?“ Alebo nemá hrnčiar moc nad hlinou, aby z tej istej hmoty urobil jednu nádobu na vznešené účely a druhú na všedné? A čo ak Boh chcel ukázať svoj hnev a prejaviť svoju moc, a preto s veľkou trpezlivosťou znášal nádoby hnevu, pripravené na záhubu, a ukázať bohatstvo svojej slávy na nádobách milosrdenstva, ktoré pripravil na slávu, na nás, ktorých povolal nielen zo Židov, ale aj z pohanov?! Ako aj u Ozeáša hovorí: „Nazvem Nie môj ľud Mojím ľudom a Nemilovanú Milovanou. A na mieste, kde sa im hovorilo: ,Vy nie ste môj ľud‘, tam sa budú volať synmi živého Boha.“ A Izaiáš volá nad Izraelom: „Keby bolo synov Izraela toľko ako piesku v mori, len zvyšok sa zachráni, lebo Pán splní svoje slovo dokonale a rýchlo na zemi.“ A ako predpovedal Izaiáš: „Keby nám Pán zástupov nebol ponechal potomstvo, boli by sme ako Sodoma, Gomore by sme boli podobní.“ Čo teda povieme? Že pohania, ktorí sa neusilovali o spravodlivosť, dosiahli spravodlivosť, a to spravodlivosť, ktorá je z viery. Izrael sa však usiloval o zákon spravodlivosti, a k zákonu nedospel. Prečo? Preto, že nevychádzal z viery, ale zo skutkov. Narazili na kameň úrazu ako je napísané: „Hľa, kladiem na Sione kameň úrazu a skalu pohoršenia; kto v neho verí, nebude zahanbený.“

Pavol sa pomocou Biblie usiluje dokázať, že Boh milosrdenstva naďalej túži spasiť ľudstvo. Jeho vernosť prísľubom sa nestráca. Tí Izraeliti, ktorí sa spoliehali na zákon ako na zdroj spásy a spravodlivosti a neuverili v Krista, sú zodpovední za svoje poblúdenie a nedosiahli spravodlivosť. Keďže sa snažili dosiahnuť spásu konaním skutkov, nemohli ju dosiahnuť pomocou viery. Židovský ľud pri tejto svojej snahe narazil na kameň úrazu – Ježiša Krista. Prehliadol ho, nespoznal a neuveril. To bolo príčinou Pavlovho žiaľu. „Zvyšok“ Izraela (t. j. skupina verných) i tí, ktorí sa obrátili z pohanstva, spásu dosiahli. Židia i pohania tak tvoria nový ľud. Patria tam všetci, ktorí uverili v Krista a nespoliehali sa na svoje skutky. Tak to ohlasovali aj proroci.

„Alebo nemá hrnčiar moc nad hlinou…?“ (v. 21). 

Boh prehovoril k prorokovi: „Áno, ako je hlina v hrnčiarových rukách, tak ste vy v mojich rukách, dom Izraela“ (Jer 18, 6). V mnohých ľuďoch  môžu vyvolať tieto slová vzdor a vzburu. Či sme my len také „nič“, s ktorým si Boh robí, čo sa mu zachce? Ale Božie slovo nám ponúka iný uhol pohľadu. V rukách majstra je všetko, čo vytvorí, majstrovské dielo. Spomeňme si na diela slávnych majstrov. Čím je majster uznávanejší a slávnejší, tým má jeho dielo väčšiu hodnotu samo osebe. Tak aj my. Sme dielom Majstra majstrov, samého Stvoriteľa vesmíru, a máme nesmiernu hodnotu už tým, že sme. V Božích očiach nijaký človek nie je viac či menej hodnotný. A všednosť či vznešenosť našich služieb nehodnotí podľa ľudských meradiel. U neho je vznešená každá služba, ktorú my konáme vznešene, z lásky k svojmu Majstrovi. Tu nemá miesto nijaké ľudské porovnávanie, lebo čo je u ľudí „tohto sveta“ vznešené, pred Bohom je ohavné (porov. Lk 16, 15).