ÚVOD k biblickým zamysleniam formou LECTIO DIVINA
ARCHÍV biblických zamyslení na stránke UPECE ZA

Pozri v internetovom prehliadači

1 Kor 14, 26 – 40

Čo teda, bratia? Keď sa zídete, každý niečo má: dar chválospevu, náuky, zjavenia, jazykov, vysvetľovania; všetko nech je na budovanie. Ak niekto hovorí jazykmi, nech hovoria dvaja alebo nanajvýš traja, jeden po druhom, a jeden nech vysvetľuje. Ale ak by nemal kto vysvetľovať, nech mlčí na zhromaždení; nech hovorí sebe a Bohu. Proroci nech hovoria dvaja alebo traja a ostatní nech posudzujú. Ak by dostal zjavenie iný zo sediacich, prvý nech mlčí. Lebo jeden po druhom môžete všetci prorokovať, aby sa všetci poučili a všetci povzbudili. Prorocký duch je podriadený prorokom, veď Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja. Ako vo všetkých cirkvách u svätých ženy nech na zhromaždeniach mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť, ale nech sú podriadené, ako hovorí aj zákon. Ak sa chcú niečo naučiť, nech sa doma opýtajú svojich mužov, lebo sa nesluší, aby žena hovorila na zhromaždení. Vari od vás vyšlo Božie slovo alebo iba k vám prišlo? Ak si niekto myslí, že je prorok alebo duchovný, nech vie, že to, čo vám píšem, je Pánov príkaz. Kto to neuzná, nebude uznaný. A tak, bratia moji, usilujte sa prorokovať a nebráňte hovoriť jazykmi. Ale nech sa všetko deje slušne a po poriadku.

Pavol hovorí o ďalších charizmách, pričom mu nejde o ich úplný zoznam. Podáva konkrétne normy, cieľom ktorých je voviesť poriadok do bohoslužieb. Iba v pokoji a poriadku môže byť mnohosť a rôznosť chariziem na dobro všetkým. Predpis o mlčaní žien bol jednotný vo všetkých cirkevných obciach a odráža kultúrne prostredie, v ktorom Pavol žil, ako to bolo aj v prípade závoja (porov. 1 Kor 11, 2n). Na záver im pripomína, že aj pre ľudí duchovných a obdarovaných charizmami platia pravidlá.

„Keď sa zídete, každý niečo má…“ (v. 26).

Sú dve krajnosti, s ktorými sa môžeme pri službe vo farnostiach či spoločenstvách stretnúť. Prvou je „korintský problém“, teda veľa darov a málo poriadku. To je vtedy, keď si myslíme, že nás charizmy ospravedlňujú od podriadenosti pastierom a liturgickým či iným pravidlám, v ktorých vidíme čosi bezduché; vlastne nedokážeme v nich uzrieť Ducha. Vtedy je dobre pripomenúť si s pápežom Jánom Pavlom II.: „Kňaz, ktorý slúži svätú omšu verne podľa liturgických predpisov, a komunita, ktorá sa im prispôsobuje – tichým, no výrečným spôsobom dokazujú svoju lásku k Cirkvi“ (Cirkev žije z Eucharistie, čl. 52).
Druhou krajnosťou je, keď si myslíme, že nemáme žiaden dar, ktorým by sme poslúžili, alebo sa nám jednoducho nechce slúžiť. Potom je kňaz vo farnosti  „jediný, ktorý je obdarovaný darmi pre službu“ a „musí ich mať dokonca všetky“. Ostatní si spokojne nechajú poslúžiť a vyjadrujú iba svoju nespokojnosť či spokojnosť s jeho službami. Vtedy je dobré pripomenúť si: každý niečo má. 
Som ochotný poslúžiť, ponúknuť sa do služby? Som ochotný podriadiť sa a ísť na hĺbku aj v liturgii? Ak zo srdca odpovedáme „áno“, vtedy dary, ktoré sme prijali, budujú nás i Cirkev.