Vina a hanba nás môžu položiť, ale môžu nám aj priniesť slobodu. Vina mi hovorí, že som niečo urobil nesprávne a odpustenie sebe samému ma oslobodzuje. Hanba mi hovorí, že sa mýlim, alebo som neschopný, alebo zlý či chybný, alebo niečo iné negatívne. Hanba môže personalizovať vinu a obrátiť ju proti mne a stáva sa súčasťou toho kým som, súčasťou mojej identity. Reakciou na hanbu je skryť sa, alebo nasadiť si masku a tváriť sa, že všetko je v poriadku. Takto sa to môže javiť navonok, ale zvnútra je hanba ako rozjatrená rana a môže sa prejavovať mnohými rozličnými spôsobmi: hnev, závislosti, depresia, nenávisť voči sebe, pocit trápnosti, perfekcionizmus…
V Knihe proroka Izaiáša čítame prorocké slová o Ježišovi; bol bitý, zraňovaný, opľúvaný, trhali mu bradu, a tiež visel nahý na kríži. Ale nebol zahanbený. Prečo to tak bolo? Iní by v takejto situácii prežívali hanbu. Bolo to preto, lebo si bol istý svojou identitou. Vedel, kým je, vedel, že je milovaný, vedel, že jeho Otec má v ňom zaľúbenie, ktoré nezávisí od toho, čo robí alebo čo dosiahol. Všetko vyplývalo z toho, že je milovaným synom.
Slová vyslovené nad Ježišom (Matúš 3, 17) pri jeho krste prehlásili: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“. Otcova láska a zaľúbenie nezáviseli od toho, čo Ježiš urobil ale vychádzali z toho, že bol jeho synom. My sme tiež Božími deťmi, jeho synmi a dcérami, a Otec by tie isté slová vyslovil aj nad nami. Spočiatku som tomu neverila, až kým mi Otec nepripomenul môjho vnuka, keď bol ešte malým bábätkom. Milovala som ho, mala som v ňom zaľúbenie? Áno. Urobil niečo, aby si to zaslúžil? Nie. Bolo to len preto, kým bol. Keď sa staneme Otcovými deťmi, skutočnosť je taká, že nás miluje a má v nás zaľúbenie.
Avšak hanba hovorí niečo iné. Ten hlas môže hovoriť, ‘Ty nikdy… alebo si zlý, škaredý, hlúpy… ‘ Ak ti nabudúce ten malý hlások v tvojej hlave, alebo niekto iný, povie, že si zlý, alebo vzťahuje na teba kritiku, never mu. Buď milosrdný sám k sebe. Keby niekto iný urobil to, čo si práve urobil ty, ako by si reagoval? Často sme láskaví a milí voči druhým, ale ten istý dar nedávame sami sebe. Tak si uvedom negatívnu myšlienku o sebe, ale vedz, že tam môže byť aj iná perspektíva. Potom sa spýtaj seba samého, odkiaľ tá myšlienka prišla: kto ti to prvý povedal a zasadil tú myšlienku do tvojej mysle? Aká to bola situácia a aká bola Otcova perspektíva? Sloboda prichádza cez odpustenie a zmenu lži na Ježišovu pravdu. Táto zmena môže byť ľahšia, keď to prediskutuješ s niekým, komu dôveruješ a cítiš sa pri ňom bezpečne. Hanba miluje tmu, ale stráca svoju silu, keď ju prinesieme na svetlo.
Ježiš položil svojim učeníkom otázku, ‘Za koho ma pokladajú ľudia?’ On si bol istý vo svojej identite. Otázku položil preto, aby učeníci mohli pochopiť svoju vlastnú perspektívu. Akonáhle budeme vedieť, kto je Ježiš a kto je Otec, potom si môžeme položiť podobnú otázku. ‘Za koho ma pokladajú ľudia?’ a ‘Za koho ma pokladá Otec?‘ Poznanie odpovede na tieto otázky je súčasťou oslobodenia sa od hanby.
Môžem tiež vysloviť nasledovné slová a dovoliť im, aby sa stali mojou realitou. Som Otcov milovaný syn / milovaná dcéra. Má vo mne zaľúbenie. Miluje ma.
