Viem, že Boh vie. Hovorí mi to v žalme 139. Skúma ma a pozná ma. Vie, čo robím a na čo myslím a dokonca aj čo chcem povedať. Ale ako čítam tento text Písma, toto pochopenie ide hlbšie. On vie a stará sa.

Boh pozná a chápe ťažkú situáciu Izraelitov v Babylone. Sú vo vyhnanstve, po tom čo prežili traumatické obdobie, ktoré viedlo k pádu Jeruzalema a k deportácii do Babylonu. Sú zúfalí a bez nádeje. Tak Pán dáva Ezechielovi videnie údolia suchých kostí, ktoré dostanú dych a ožijú. Potom sľubuje vyslobodenie z hrobu vyhnanstva, obnovenie izraelskej krajiny a naplnenie Duchom. Po sedemdesiatich rokoch v exile, počas ktorých Ezechiel asi 15 rokov vyslovoval slová povzbudenia, sa ľudia konečne vrátia do Jeruzalema. Rozmýšľam, či ľudia rozumeli, o čom Ezechiel hovoril. A predstavujem si, že tí, čo to chápali, čakali a uvažovali o tom, kedy sa ten prísľub naplní. Uchovávaš si vo svojom srdci nejaké Otcove prisľúbenia? Stále čakáš a premýšľaš o tom? Budeš dôverovať jeho perfektnému načasovaniu?

V Lazárovom príbehu Ježiš čakal dva dni, kým sa vybral navštíviť dve sestry. Dva životne dôležité dni, počas ktorých Lazár zomrel, napriek Ježišovmu odkazu sestrám, že táto choroba sa neskončí smrťou. Prísľub, ktorý sa nezdal byť naplnený. Počas tých dvoch dní hovoril učeníkom, že Lazár spí a že chodí v dennom svetle. Niekedy sa pri Ježišových rozhovoroch čudujem “Prečo to povedal?” Alebo “O čom to celé je?” Učeníci očividne nerozumeli Ježišovi, keď hovoril, že Lazár spí, aj keď sme už niekoľkokrát počuli Ježiša hovoriť o smrti ako o spánku. Pravdepodobne tiež nerozumeli, že on je tým svetlom a preto sa netreba ničoho báť. Ani by nepochopili, prečo bol Ježiš rád, že tam nebol. Božie cesty nie sú našimi cestami, ale niekedy sa veci časom vyjasnia. Viac čakania. Ja som človek, ktorý chce mať všetko hneď urobené a ponáhľala by som sa do Betánie utešiť obe sestry. Ale Ježišovo načasovanie je perfektné. Keď Ježiš prišiel do Betánie, stretol sa s Martou. Povedala, že keby tu bol býval Ježiš, Lazár by nebol zomrel. Nepoznáme jej tón hlasu, bol tam hnev, sklamanie, obvinenie, zármutok? Ako by si bol reagoval ty? Po tom, čo hovorila s Ježišom, vyjadrila svoju vieru vo vzkriesenie. Je to sila, keď vyjadríme svoju vieru a svoje presvedčenie. Keď prišla Mária, Ježiš sa s ňou stretol tam, kde bola a plakal spolu s ňou (Rim 12, 15). Potom s ňou išiel k hrobu, kde rozkázal Lazárovi, aby vyšiel von. Ježiš neriešil problém ihneď. Najprv sa s ňou spojil v jej bolesti a potom vyriešil problém.

Ak zápasíš s čakaním alebo pociťuješ zúfalstvo a beznádej alebo zisťuješ, že život je príliš ťažký, vtedy sa pripoj k žalmistovi a volaj k Bohu. Môžeš mu presne povedať ako sa cítiš. On to aj tak vie, ale je oveľa lepšie vyjadriť svoje pocity než držať ich v sebe alebo zatláčať do svojho vnútra. Otec rozumie našej situácii. Stará sa o nás a má s nami súcit. Je dobrý, milosrdný a odpúšťajúci napriek našej zlomenosti a hriešnosti. Chceš byť ako žalmista, ktorý sa obrátil k Pánovi a čakal a čakal? Rada by som vedela, ako dlho čakal. Avšak nestratil nádej, lebo dôveroval Bohu.   

Dôveruj Bohu celým svojim srdcom a nespoliehaj sa na svoje vlastné chápanie; podriaď sa mu na všetkých svojich cestách a on vyrovná tvoje chodníky.