Predpokladajme, že niekto vie o tom, že Otec ho miluje, ale túto lásku nezažil. (Veriť, že Otec nás práve teraz miluje, je skúsenosť; skúsenosť byť milovaný.) Ak má človek iba poznanie o Otcovej láske a nemá s ňou žiadnu skúsenosť, potom jeho srdce zostane zatvrdené životnými problémami; nebude prejavovať rastúcu úroveň lásky vo svojich interakciách s inými ľuďmi. Jeho myslenie je márne, teda neplodné; neprináša praktické výsledky. Jakub hovorí, že takáto viera je mŕtva, čo znamená spiaca alebo nečinná. Je to viera, ale nie taká, ktorá vdýchne vzťahom duchovný život.

Ale niekto sa môže hádať s Jakubom, že viera a skutky spolu nesúvisia. Tvrdí tým, že sú to oddelené aspekty ľudskej skúsenosti. To je to, čo asi myslel ten, ktorí povedal Jakubovi: „Ty máš vieru a ja mám skutky“. Jakub spochybňuje túto myšlienku slovami: „Ukáž mi svoju vieru bez skutkov.“ Myslí tým, že presvedčenia vpísané do srdca sa musia prejaviť v činoch. A ak vidno dobré skutky, potom tam musí byť aspoň viera v hodnotu dobra. A ak človek prestane konať dobré skutky, ostatní ľudia nemajú dôkaz, že jeho viera zostáva nedotknutá. Stále môže byť pre človeka útechou, ale nemá účinnosť presvedčiť ostatných, aby túžili po rovnakej viere. Zatiaľ čo Jakub môže preukázať existenciu svojej viery svojimi skutkami. A ostatní ľudia sú motivovaní zdieľať jeho vieru, pretože vidia jeho činy.

Aký je zmysel tejto diskusie? Jakub sa snaží zastaviť ľudí, aby si mysleli, že majú užitočnú alebo plodnú vieru, ak nie sú motivovaní robiť nejaké dobré skutky. Alebo že neveriaci človek môže byť motivovaný konať tie isté dobré skutky ako veriaci. Bezpodmienečná, nezištná láska je silným prejavom viery. Jakub teda chce, aby sme mali istotu o svojej viere pre naše dobré skutky takisto, ako si je on istý o svojej vlastnej viere. A takto sa naša viera rozšíri medzi ostatných a nebeské kráľovstvo porastie.