Postiť sa alebo nepostiť, to je otázka! Bojovala som s pôstom. Keď som sa prvýkrát začala postiť, zistila som, že to úplne narušilo moje stravovacie návyky. Moje myslenie to vyhodnotilo asi takto: „Vynechala som nejaké jedlo, takže teraz môžem jesť, koľko len chcem“. (Možno Boh použil pôst, aby odhalil, čo bolo v mojom srdci.) Nebolo to dobré. Takže pre mňa postiť sa bol boj. Pôst však nie je len o jedle, pretože sa dokážem postiť aj od iných vecí. Jeden rok som sa postila od zaneprázdnenosti, a dala som otcovi každý deň pol hodiny. Bol to požehnaný čas.
Jánovi učeníci si tiež položili otázku, či je správne postiť sa alebo nie. Ježišova odpoveď bola, že svadobní hostia nesmútia, keď je s nimi ženích. Ježiš je ten ženích, a preto sa jeho učeníci nemuseli postiť. Keď Ježiš zomrel, nastal čas pôstu. Takže keď som to čítala, myslela som si, že Ježiš síce zomrel, ale premohol smrť a je opäť nažive, takže sa nemusím postiť, pretože som s Ježišom; v skutočnosti žije vo mne.
Žalmista má iný uhol pohľadu. Môžem sa postiť alebo nie; pôst sám o sebe nie je problém. Dôležitý je môj postoj srdca. Boh nechce, aby som sa postila preto, že by som mala, alebo preto, že je to nejaký náboženský predpis. Chce, aby som sa postila, pretože som smutná z mojej hriešnosti. Takže pri pôste uznávam pred ním svoj hriech; svoje zlyhanie v napĺňaní Božích štandardov (jeho dokonalosti), svoje vedomé rozhodnutie sa vzbúriť proti tomuto štandardu a časy, keď som tento štandard pokrivila alebo prekrútila vo svoj prospech.
Izaiáš má iné stanovisko. Čo sa stane, keď sa postím? Má moje srdce správny postoj? Sú moje vzťahy dobré? Bolí ma srdce z lásky a súcitu s tými, ktorí trpia? Som ochotná osloviť a pomôcť tým, ktorí zápasia v živote? Zaťažujem ľudí bremenami alebo im ich snímam? Je výsledkom môjho pôstu požehnanie pre ostatných?
Keď máme srdce na správnom mieste, potom náš pôst, nech už má akúkoľvek formu, bude požehnaním pre nás aj pre tých, s ktorými sme v kontakte. Otec nás počuje a odpovedá.
