Na slová, ktoré tu Ježiš hovorí, sa zvyčajne pozeráme cez optiku svätého prijímania. Keď Ján písal svoje evanjelium, raná cirkev už mala skúsenosť poslednej večere a zdieľania chleba a vína, takže títo ľudia pochopili, čo to znamená “jesť jeho telo a piť jeho krv”. Avšak keď Ježiš povedal iným ľuďom, že majú jesť jeho telo a piť jeho krv, títo žiadnu „poslednú večeru“ nezažili. Nečudo, že došlo k hádkam, sporom a nedorozumeniam. Znelo to ako kanibalizmus a proti zákonom, podľa ktorých Židia žili. Aj ja by som sa čudovala, o čom Ježiš hovorí. Dokonca aj keby som pochopila, že Ježiš hovoril duchovne a nie fyzicky, nerozumela by som.

Čo teda Ježiš hovorí ? Telo a krv, o ktorých hovorí, sú jeho vlastným telom, ktoré bolo obetované na kríži. Ako sa na tom môžem podieľať? Nad touto otázkou premýšľam už niekoľko dní. Píšem to pred Veľkou nocou (meditácie robíme vopred), takže kríž sa deň čo deň približuje. A dnes ráno som premýšľajúc sedela pred krížom. Počas tohto času som pociťovala hlboký pokoj, ktorý pretrvával. Cítila som, že Ježiš je tak blízko. Stačilo len byť s ním. Nemala som pocit, že by bolo potrebné urobiť niečo viac. Vierou som do seba Ježiša ‚zjedla a vypila‘ a ovocím bol hlboký pokoj. Tak som vyjadrila svoju vďačnosť za to, že vzal na seba všetky moje hriechy. Zaplatil za ne a obetoval sa, aby som mala večný život. Pre mňa to bol čas hlbšieho pochopenia toho, čo pre mňa Ježiš urobil. Keď teda nabudúce prijmem sväté prijímanie, budem si hlbšie vážiť, čo pre mňa urobil a čo mi dal.

Vieš, že máš večný život, alebo dúfaš, že máš večný život? Nie je trúfalé veriť, že máme večný život, keďže nás o tom Ježiš uistil. Preto vždy, keď máme podiel na svätom prijímaní, jeme jeho telo a pijeme jeho krv, uvedomme si Krista s nami a v nás a ďakujme mu za jeho milosť, lásku a dar večného života.