Sme na dovolenke v Škótsku a pozerali sme si vodopády. Pozorovala som ako voda tiekla a vznikali rozličné tvary. Pritom ako “išla s prúdom” sa zdalo, že niekedy išla stále dokola v kruhoch. Niekedy bola pokojná, v pokojných stojatých miestach, inokedy narážala tvrdo na skalu, potom sa šmykla bokom okolo prekážky a inokedy sa zase valila hlučne alebo pokojne po svojej dráhe. Videla som v tom obraz môjho života. Zápasila som s týmito myšlienkami: “Verím, že Boh koná svoje zámery v týchto rozličných okolnostiach? Budem mu dôverovať v týchto rozličných okolnostiach?” Žalmista mi hovorí, že ak dôverujem, môžem sa uvoľniť a prežívať bezpečie. Takže môžem využiť svoju úzkosť ako barometer na meranie mojej dôvery. Keď sa zdvihne hladina mojej úzkosti, môžem potom poprosiť Otca, aby ma viedol, zveriť mu svoje cesty a dôverovať mu ako to dopadne. 

Ďalšia veľká vec v týchto veršoch je súdenie. Súdim i ja? Nanešťastie áno, aj ja. Som ale šťastná, že môžem povedať, že už je to menej ako predtým. Pavol sa nestará o to, či ho súdia, či už ostatní alebo samotný súdny dvor. Snažil sa najlepšie ako vedel byť Božím služobníkom a správcom. Jeho svedomie je čisté, ale to neznamená, že je bez viny. Ľudské súdenie je neobjektívne a nepozná všetky detaily ani nechápe srdce. Božie súdenie je na druhej strane pravdivé. On pozná všetky detaily a rozumie aj srdcu toho človeka, prečo urobil to, čo urobil. Nemusíme sa báť jeho súdu, keďže všetci od Boha dostaneme pochvalu. Toto mi príde skvelé, keďže v mojich očiach viem, že si to nezaslúžim; ale to už je súčasť môjho odsúdenia seba samej. 

Iní nás môžu odsúdiť, my sa sami možno súdime, ale Otec na nás pozerá s láskou a pochopením. Nemusíme sa báť. Aj v tomto môžeme dôverovať jeho dokonalej láske.