Čítanie z Knihy proroka Izaiáša je prorockým vyhlásením o Ježišovom príchode. A dnes oslavujeme začiatok Veľkého týždňa, keď Ježiš vstúpil do Jeruzalema. Neexistuje žiadny záznam o tom, že by Ježiš predniesol nejaké strhujúce prejavy, no napriek tomu ho prijal rozradostený dav, plný nádeje. Ľudia dúfali, že prichádza nové kráľovstvo bez útlaku Rimanov a ich bábkových vládcov a náboženských vodcov.
Alexander Pope bol rímskokatolík v protestantskej Británii v osemnástom storočí. Ako katolík nemohol študovať na univerzite, ani zastávať žiadnu štátnu funkciu. Okrem toho ho ako malé dieťa pošliapala krava a v dvanástich rokoch dostal chorobu, ktorá zabrzdila jeho rast, v dôsledku čoho meral iba 1,37 metra. Bol znevýhodnený v športe a v činnostiach vyžadujúcich fyzickú silu. Napriek tomu sa z neho stal veľmi vplyvný spisovateľ a básnik. Ešte skôr, než vznikol rozhlas alebo televízia, bol skvelým pozorovateľom ľudskej povahy a komunikátorom. O nádeji napísal: „Z ľudskej hrude vyviera večná nádej.“ Jeho život bol ťažký, ale s radosťou očakával čas požehnania. Toto bola jeho osobná životná skúsenosť, ale myslím si, že dav v Jeruzaleme vítajúci Ježiša sa mohol cítiť rovnako.
Pri čítaní dnešného Božieho slova sa vo mne vynára obraz nariekajúceho a zmäteného sveta, ktorý túži po niečom lepšom. Len si predstav tú duchovnú atmosféru nádeje, keď Ježiš jedol s Lazárom – s tým istým Lazárom, ktorého vzkriesil z mŕtvych! A Marta stále obsluhovala (ale už sa nesťažovala) a Mária stále sedela pri Ježišových nohách (s celým litrom drahého voňavého oleja, ktorým mu pomazala nohy a vysušila ich svojimi vlasmi). Zdá sa však, že v každom príjemnom zážitku sa nájde niečo, čo pokazí duchovnú atmosféru. Judáš považoval Máriino konanie za nesprávne, ale Ježiš ju podporil a ochránil. A ešte tam bol dav, ktorý sa na nich prišiel pozrieť. Niekoľkí ľudia sú požehnaní, pretože sú v úzkom vzťahu s Ježišom. Iní nariekajú a sú zmätení, pretože sú vylúčení z blízkeho vzťahu (ako dav), alebo sa vylučujú sami (ako Judáš). Do ktorej časti tohto obrazu by si zapadol ty? Pozeráš sa zvonku? Alebo vo vnútri slúžiš, uctievaš, alebo súdiš?
Veľký týždeň je tiež týždňom nádeje. Prítomná chvíľa niesla so sebou problémy a bezprostredná budúcnosť vyzerala bolestne, no o pár dní na to mal nastať slávny nový začiatok. A tento nový začiatok sa aj dnes môže objaviť všade tam, kde je Ježiš v blízkom vzťahu s ľuďmi. Ako Božie deti si nesieme jeho prítomnosť so sebou do každej novej situácie. Môžeme byť ako Ježiš pri jedálenskom stole s Lazárom. Môžeme veriť, že Božia moc dokáže premeniť každú situáciu, dokonca aj smrť! A čím viac sa pripodobníme Ježišovi, tým viac ľudí to bude priťahovať, aby mu slúžili alebo ho uctievali. Zároveň nás tým viac budú ostatní súdiť a kritizovať a On nás bude tým viac brániť a ochraňovať. Môžeme byť ako Alexander Pope – s nádejou v srdci, aj keď v našich súčasných fyzických podmienkach nie sme požehnaní. A rovnako ako on, nakoniec zistíme, že budúcnosť je taká dobrá, ako sme dúfali. Boh nám sľubuje šťastný koniec, takže ak náš život nie je šťastný, je to preto, že sme sa ešte nedostali na koniec. A veľké bitky znamenajú veľké víťazstvá. Môžeme vniesť nádej do beznádejného a bezmocného sveta a zhromaždia sa davy, aby aj oni získali túto nádej. Rovnako, ako sa zhromaždili zástupy, aby videli Ježiša s Lazárom. Takto môže byť každý týždeň Veľkým – týždňom nádeje.
