Učeníci zakúšali realitu prítomnosti Božieho syna. Tri roky s ním chodili, rozprávali sa s ním – robili s ním všetko. Videli zázraky a znamenia, no až na konci tých troch rokov boli schopní povedať: „Veríme, že si prišiel od Boha“. Aký okamih zjavenia! Takmer hneď nato však prišli problémy a učeníci sa v strachu rozpŕchli.

Ježiš bol opustený, ale nebol sám. Otec bol s ním. Jediná chvíľa, kedy necítil prítomnosť svojho Otca, nastala na kríži, keď niesol všetku temnotu a hriechy sveta. Neverím však, že ho Otec opustil. Tá temnota mu zrejme bránila v tom, aby ho videl.

Predstav si, že si v miestnosti s ďalšími ľuďmi, keď zrazu vypadne elektrina. Izba je tmavá, aj vonku je tma. Mesiac a hviezdy sú zakryté oblakmi. V miestnosti kvôli tme nikoho nevidíš. Napriek tomu vieš, že nie si sám. Podobne, ani my nie sme nikdy sami. Otec, Ježiš a Duch Svätý si v nás vytvárajú svoj domov. No občas nám tma okolo nás a v nás bráni ich vidieť. Nebola to ich voľba, aby sme my žili obklopení temnotou. Keď sa Adam rozhodol jesť zo stromu v záhrade, do sveta vstúpili hriech a tma a odvtedy majú vplyv na náš život. Na tomto svete máme problémy, ale majme odvahu, pretože Ježiš zvíťazil nad svetom!

Ako môžeme kráčať s odvahou? Keď žijeme vo vedomí, že Boh Otec je naším Otcom, už nie sme sirotami, ale jeho deťmi. Bráni nás, rovnako ako obhajuje vdovy, oslobodzuje nás a vedie k duchovnému a snáď aj hmotnému blahobytu. Aké dobré je mať ho za svojho Otca!

Keď uveríme v Ježiša – rovnako ako Efezania – potrebujeme krst, ktorý prináša Ducha Svätého. Niet sa tu čoho báť. Je jemný a láskavý, nie je voči nám násilný. Je tešiteľom, radcom, sprievodcom a pomocníkom. Zostáva navždy s nami a v nás. Nie sme opustení ako siroty, bez útechy a nádeje, zanedbaní a bezmocní (Jn 14, 16–18). Ježiš sa k nám vracia so svojím Otcom a s Duchom Svätým.

Ak vo svojom živote nedokážeš vidieť vplyv Boha, ak zažívaš nejakú temnotu, povzbudzujem ťa, aby si pozval Otca, Ježiša a Ducha Svätého, aby ťa naplnili svojou prítomnosťou. Tak nadobudneš odvahu.