Šoféruješ? Baví ťa to? Alebo ťa dráždia ostatní „hlúpi“ vodiči na ceste? Okrem iného jazdia príliš rýchlo, predbiehajú v nesprávnom čase, zaraďujú sa tesne pred tebou a parkujú na nesprávnom mieste. Niežeby si niekedy niečo z toho spravil aj ty – alebo áno? Ja určite áno. Keď s Robertom vidíme niekoho jazdiť takýmto spôsobom, modlíme sa, aby sa mu nič zlé nestalo. A ak sa tá osoba náhodou ponáhľa na pohotovosť, nech sa tam bezpečne dostane a nech je všetko v poriadku. Možno je žena toho šoféra v nemocnici a on sa tam potrebuje rýchlo dostať! Alebo sa deje niečo iné naliehavé. Vynára sa mi stať z Písma: „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný“ (1 Kor 13,12). Nepoznáme fakty ohľadom situácie druhej osoby, ani jej srdce. Je to jedine Boh, ktorý vidí dokonale. No keď sa dostaneme do neba, nadobudneme jasné videnie a chápanie. Takže, ak sa pristihneme pri posudzovaní druhých (novinári a právnici sa tým živia) a keďže posudzovanie je súčasťou života, premieňajme ho na modlitbu za druhých.

Je veľmi ľahké vidieť chyby druhých bez toho, aby sme si uvedomovali svoje vlastné. Je jednoduché posudzovať, kritizovať a odsúdiť. Toto je cesta sveta, stačí si prečítať noviny. Môžeme však skutky druhých použiť na to, aby sme si posvietili na seba – aby sme našli brvno vo svojom vlastnom oku. Potrebujeme súcit – ako s ostatnými, tak aj so sebou. Potrebujeme byť rýchli do odpúšťania, pomalí do posudzovania a plní súcitu. Keď sa najbližšie staneš terčom posudzovania, alebo budeš tým, kto súdi, zastav sa a polož si otázku: „Robím to?“ Buď zhovievavý, k druhým aj k sebe. Odpusť im, odpusť sebe a v tvojom srdci zavládne pokoj.