Dlhé roky som nachádzal potešenie v nádhernom dome na brehu jazera. Bol to náš domov. Viac ako domov, bolo to moje najvzácnejšie miesto. Myslel som si, že ním bude naveky. Nevedel som si predstaviť, že by som ho niekedy opustil. Okolnosti sa však zmenili a ja som sa rozhodol odísť. Spočiatku som z toho bol nešťastný. Ale teraz vidím, že Otec mal pre mňa lepší plán. Plán, ktorý by sa nikdy neuskutočnil, keby som bol zostal na brehu jazera. Každý, kto vkladá nádej do materiálnych vecí, sa jedného dňa sklame. Nádej na večný život skrze Krista nám však nikto nikdy nemôže vziať.

Ježiš nasýtil veľký dav tým, že zázračným spôsobom rozmnožil obed jedného chlapca. Všetci boli spokojní. Nasledujúci deň však dav znovu hladoval a nebolo jedla ani Ježiša! Nemysleli si, že by Ježiš mohol kráčať po vode. Vedeli, že nenasadol do člna. A vedeli, že nemohol odísť pešo bez toho, aby ho videli. Ale bol preč. A tak sa plavili cez jazero, aby ho našli. Keď ho našli, pýtali sa: „Kedy si sem prišiel?“ Nepýtali sa: „Ako si sa sem dostal?“ Keby sa boli opýtali, boli by sa dozvedeli o Ježišovej zázračnej schopnosti chodiť po vode. Ale neurobili to. Ježiš im povedal pravdu: „Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste hladní.“ Ježiš im povedal, že sa zameriavajú na materiálny svet, nie duchovný. Chceli vedieť, ako sa zamerať na večné veci, a tak sa pýtali: „Čo môžeme urobiť?“ Niekedy kladieme túto otázku: „Čo mám robiť?“ Očakávame, že by sme pre Boha mohli konať veľké skutky. Ježišova odpoveď je však jednoduchá: „Verte mi.“ Svoju vieru v Ježiša vyznávame modlitbou Kréda počas sv. omše. Keby si mal napísať vlastný zoznam toho, čo veríš o Ježišovi, ako by vyzeral?

Kedykoľvek sme sklamaní, je to preto, že sa viažeme na niečo fyzické, čo nemôže pretrvať. Našu emóciu sklamania môžeme využiť na odhalenie toho, na čo sme naviazaní. Potom sa môžeme rozhodnúť radšej vložiť nádej do Otcovej lásky. Ak sa budeme držať niečoho večného, ​​nikdy nebudeme sklamaní. Buďte požehnaní!