Nedávno (25. júna) sme oslavovali Nepoškvrnené Srdce Panny Márie. V zamyslení sme si všimli, ako Mária pozdravila Ježiša po tom, ako ho s Jozefom na tri dni stratili. Povedala: “Syn môj, čo si nám to urobil?” Namiesto toho, aby Ježišovi niečo vyčítala alebo sa naňho hnevala, chcela sa od neho učiť. Prečo to urobil? Bola si istá, že na to má dobrý dôvod. Keď vysvetlil svoje konanie, Mária o ňom premýšľala vo svojom srdci. Nezatvrdila svoje srdce a počúvala, čo hovorí Boh. To je dobré ovocie jej nepoškvrneného srdca.
Dnes sv. Písmo uvádza niekoľko ďalších príkladov ľudí, ktorí sa rozprávali s Ježišom. Zatvrdia svoje srdcia ako boháč, ktorému bolo povedané, aby predal všetko, čo mal a rozdal to chudobným? Alebo prijmú slovo, ktoré neočakávali a budú o ňom premýšľať vo svojich srdciach, očakávajúc múdrosť od Boha?
Istý zákonník, ktorý bol Ježišovým učeníkom, sľúbil, že bude Ježiša nasledovať, kamkoľvek pôjde. Ježiš však povedal: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ Nevieme, čo zákonník urobil. Nasledoval Ježiša, kamkoľvek išiel? Očividne nie, keďže sa neuvádza, že by bol s Ježišom pod krížom. Očakával Ježiš, že ho bude všade nasledovať? Ani to nám evanjelium neprezrádza. Vieme však, že nebol s Ježišom, keď Ježiš zostal u Márie, Marty a Lazara. Možno, že Ježiš zámerne vyslovil tieto slová, aby učeníkovi ukázal, ako veľmi si váži miesto, kde môže „zložiť hlavu“, teda domov. Keby učeník s Ježišom zostal, zistil by, kde si Ježiš nájde domov – v jeho srdci.
Iný učeník povedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.“ Ale Ježiš odpovedal: „Poď za mnou a nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych.“ Opäť nám nie je povedané, čo tento učeník urobil. No na základe toho, že by neodišiel bez Ježišovho povolenia (požiadal oň a nedostal ho), si myslím, že pravdepodobne s Ježišom zostal a zistil, že smrťou sa všetko nekončí. Možno svojho otca stretol, alebo ešte stretne, vo večnom živote.
Boh má vždy na srdci naše dobro a keď hovorí, má na to dobrý dôvod. Takže, ak nám Boh predkladá svoje slovo ako výzvu – buď prostredníctvom sv. Písma, alebo cez iného veriaceho, alebo prostredníctvom slova vdýchnutého do našich myšlienok – čo máme robiť? Môžeme sa Ducha Svätého pýtať: „Prečo?” a potichu o tom premýšľať v našich srdciach, kým najprv nezískame pokoj (keď dôverujeme), neskôr radosť (keď pochopíme) a medzitým nádej (ktorá nesklame). A čo keď sa nám nepáči, čo niekto hovorí alebo robí? Môžeme sa pýtať „prečo“, nie ako požiadavku na zmenu, ale ako požiadavku na pochopenie toho druhého. Jedna cesta vzťahy poškodzuje, druhá ich buduje.
Žehnám Ti, aby si Bohu ďakoval, keď sa ti nabudúce tvoja situácia nebude páčiť a budeš sa pýtať: „Prečo?“ Nech Pán žehná všetky Tvoje vzťahy!
