Toto čítanie hovorí o Otcovej túžbe a o tom, ako uskutoční svoju vôľu. Po prvé, túži po nás a chce nás vábiť. Vábiť znamená byť tajomne príťažlivý alebo fascinujúci. Stalo sa ti niekedy, že ťa niekto, koho nepoznáš, priťahoval natoľko, že naňho nemôžeš prestať myslieť? Stále musíš rozmýšľať, aký ten človek v skutočnosti je a máš potrebu to zistiť. Táto túžba je ako nutkavá zvedavosť. Otec hovorí, že ju naplní. Svätý Augustín to vyjadril takto: „Všetci ľudia sú nespokojní, kým nenájdu odpočinok pri Bohu.“ Otec nás teda stvoril s potrebou odpočinku. A jediný spôsob, ako môžeme nájsť odpočinok, je vo vzťahu s ním. Pozri sa okolo seba. Takmer každý je nespokojný. Toľko ľudí sníva o lepšej budúcnosti a neustále sa snažia meniť svoje okolnosti, aby túto budúcnosť našli. Možno veria, že odpoveďou je ľudský vzťah. Môže ňou byť – na chvíľu. Natrvalo však nie, pretože ľudia sa menia. Sme stvorení s duchovnou potrebou, ktorá môže byť naplnená iba duchovným vzťahom. Boh sa nemení. Preto celé stvorenie stoná a čaká na zjavenie Božích detí. Toto stonanie konečne prestane, keď ľudia dospejú k správnemu vzťahu s večným Otcom, ako jeho milované deti.

Ako nás Otec zvábi? Povedal nám, že nás zavedie do púšte. Púšť je miesto, kde nie je možné zažívať ľahkosť alebo pohodlie vo fyzickom zmysle. Jedlo sa hľadá ťažko, voda ešte ťažšie. Cez deň je horúco, v noci mrazivo. Nie sú tam obchody ani iné miesta, kde by sa dalo zadovážiť všetko potrebné. A keď nie je k dispozícii fyzický liek na náš nepokoj, musíme hľadať duchovný liek. Púšť je metaforou ľudského života vo svete. Frustrujúci život opakovaných sklamaní, keď sa snažíme nájsť fyzický liek na duchovný nepokoj a nedarí sa nám to. Zlyhanie je isté, pretože aj keď nájdeme fyzický liek, potrebujeme ho časom viac a viac. A veci, ku ktorým sme sa obrátili kvôli úteche, sa stanú naším pánom – musíme ich mať. Nakoniec púšť opúšťame z jednoduchého dôvodu: život tam je príliš ťažký. Túžime po lepšom živote a reagujeme, keď nás Otec vábi.

Keď zareagujeme na Otca, čo spraví? Prihovorí sa k nášmu srdcu. Ozeáš opisuje vzťah medzi Cirkvou a Bohom ako vzťah nevesty s manželom. Vzťah, kde sa Cirkev rozhodne prijímať lásku od Boha a dávať ju na oplátku – ako dvaja, ktorí sú zjednotení. A v takejto rodine deti (ty a ja) ľahko nájdu ten správny vzťah k Bohu ako k svojmu milujúcemu Otcovi. Učíme sa to tak, ako každé dieťa – tým, že sa snažíme pripodobniť nášmu Otcovi. Naše srdcia sa premieňajú, keď Duch Svätý nahrádza naše falošné presvedčenia a hodnoty svojimi vlastnými a Ježiš lieči bolesť v našich srdciach.