Nedávno sme čítali Knihu Tobiáš a videli sme, že požehnávanie druhých bolo samozrejmou súčasťou Tóbiho života. Videli sme to aj dnes, keď sme počuli prehovoriť Pavla, Dávida a Ježiša. Pavol a Dávid zakúsili ťažké časy, no napriek tomu oslavovali Boha. Dávid utekal pred kráľom Saulom, ktorý ho chcel zabiť. Bol na dvore kráľa Abimelecha a v strachu, že ho zabijú, predstieral, že je pomätený. Napriek tejto ťažkej situácii sa jeho srdce obracalo k Bohu v chvále a modlitbe: „Pána chcem velebiť v každom čase, moje ústa budú ho vždy chváliť.” Verše 2-4 dnešného žalmu sú oslavou Boha. Bez ohľadu na to, v akej situácii sa momentálne nachádzaš, skús, tak ako Dávid, chváliť a oslavovať Boha.

Ježiš svojim učeníkom hovoril o požehnaniach, ktoré prichádzajú v rôznych zložitých životných okolnostiach. Keď vieš, že si chudobný v duchu, existuje iba jedna možnosť, a to je odovzdanie sa Bohu a dôvera v neho. Toto úplné spoliehanie sa na Boha je cestou do nebeského kráľovstva. Ak smútiš, alebo si lačný a smädný po spravodlivosti, či zažívaš posudzovanie, kritiku alebo prenasledovanie, pamätaj na Ježišov prísľub požehnania. Na tomto mieste krehkosti a miernosti, keď si nič nenárokujeme ako svoje právo, je nám prisľúbené úžasné dedičstvo. Čím viac sa pripodobňujeme Ježišovi, tým sme miernejší, čistejší a milosrdnejší. Môžeme vnímať požehnanie, ktoré prichádza v každej situácii, a nechať sa ním povzbudiť.

Pavol poznal Boha ako Otca útechy a súcitu. Ani zložité okolnosti mu nebránili prijímať útechu a povzbudenie od Otca. To následne dokázal odovzdávať ďalším ľuďom. Pochopil, že ťažké situácie môže využiť pre dobro ostatných. Prijal si už v nejakej zložitej situácii Otcovu útechu? Keď ju prijímaš, môžeš ju následne odovzdať ďalším. Žehnám ti, aby si prijímal Otcovu útechu, a tak ju mohol odovzdávať ostatným.