Na druhej strane vidíme zápisky o Šalamúnovej starobe. Zdá sa, ako keby hovoril: “Nerobte to. Užite si mladosť, kým môžete.” Šalamún si svoju starobu vôbec neužíval. Je zhrbený, trasie sa, chýbajú mu zuby, jeho zrak a sluch oslabli, už nemá žiadne fyzické pôžitky alebo zábavu, ostali už len ľútosť a slzy. Vie, že koniec jeho života sa blíži, že čoskoro zomrie a premení sa na prach. Celé jeho posolstvo je “Pamätaj na svojho stvoriteľa” – všetko ostatné je márne. 

V každom veku, v každej generácii, Boh je naším útočišťom, naším domovom a naším príbytkom. Ale keď príde koniec nášho života, a človek sa premení späť na prach, pravdou je, že sa duchovne vraciame k Otcovi. Máme večný život, pretože Ježiš zničil smrť, aby nám priniesol život. 

Môžeme prežiť náš život ako Šalamún, oddelený od Boha, alebo môžeme žiť život ako kráľovná Alžbeta, s vedomím, že Pán je naším útočiskom a naším domovom. Ten druhý spôsob prináša radosť a potešenie, keď kráčame v požehnaní nášho Pána, a On požehnáva prácu našich rúk. Tak poďme žiť ako kráľovná Alžbeta.