Jeremiáš bol prorok, ktorý žil asi 600 rokov pred Kristom. Hovoril s obyvateľmi Jeruzalema a Judska, ktorí sa odvrátili od Boha. Jeho posolstvom bolo hroziace zničenie, pokiaľ ľudia nezmenia svoje spôsoby. Napriek tomu vo všetkom, čo povedal, bolo ukryté vlákno nádeje; Boží prísľub, že ak sa k nemu ľudia vrátia, budú požehnaní. Jeden takýto prípad vidíme v Jeremiášovi 3,19, kde Boh vyjadril svoju túžbu, aby ho nazývali Otcom, a tak by dostali nádherné dedičstvo.
Ale ľud odmietol počúvať a zosnoval Jeremiášov pád; ich plánom bolo dať ho do jamy a nechať ho tam. Viem si predstaviť Jeremiášovo sklamanie. Bez ohľadu na to, čo povedal, jeho slová akoby dopadli ako hrach hádzaný na stenu. Ostali nepochopené, prekrútené tými, ktorí nechceli počúvať a boli použité proti nemu. Ľudia boli slepí k nádeji a zasľúbeniam, ktoré ponúkal Boh.
Niekedy sú naše slová nesprávne citované alebo používané ako dôkaz proti nám. Ak je to tak, môžeme reagovať ako Dávid v žalme. Keď sa to stalo nám, čakali sme a verili, že Otec situáciu vyrieši. Trvalo to, ale urobil to. Náš osud je skutočne v jeho rukách.
Dávid by pochopil Jeremiášovu pozíciu. Poznal pasce, ktoré boli nastražené, aby ho chytili, a šepkanie jeho nepriateľov, ktorí plánovali vziať jmu život. Utiekol pred tými, ktorí ho prenasledovali a pokúsili sa ho zabiť, no dôveroval Božej dobrote. Vedel a veril, že Boh ho zachráni. Mal svetlo nádeje v temných a ťažkých dňoch.
Ježiš vedel, že ho čaká kríž a že bude trpieť a zomrie. Boli to hrozné časy, ale na tretí deň vstal. Bol pripravený dať svoj život, pretože poznal svojho Otca a poznal dobro, ktoré príde cez kríž.
Aj my môžeme mať ťažké chvíle. Tma sa môže zdať ohromujúca. Ale keď dosiahneme svoje dno, ten najnižší bod, môžeme volať k Otcovi, ktorý počuje a vidí. A môžeme vyhlásiť slovami Jeremiáša 29,11, že Boh má s nami dobré plány, plány úspechu a nie ubližovania, plánuje nám dať nádej a budúcnosť.
