Pavol sa zaoberal touto otázkou, keď písal Efezanom v dnešnom čítaní. “Ja, väzeň v Pánovi, vás prosím, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo.” Tí, ktorí majú radi ‚verše na zapamätanie‘, vlastne každý kresťan, by urobili dobre, keby si tento verš zapamätali; môžeme si to napísať na tabuľky svojho srdca. Prečo? Pretože keď žijeme spôsobom hodným povolania, ktoré sme dostali, preberáme osobnú zodpovednosť za svoj vlastný životný štýl s vedomím, že toto rozhodnutie požehná naše najdôležitejšie vzťahy. A to zase povedie k väčšej láske, pokoju a šťastiu v našom vlastnom živote. Efezská cirkev možno prijala slobodu byť malými deťmi milujúceho Otca bez toho, aby sa naučila, ako žiť život hodný tohto povolania. A ich nedostatok osobnej zodpovednosti bol možno dôvodom prečo im Pavol napísal to, čo napísal.

Ako žijeme život hodný nášho povolania? Pavol to jasne vysvetľuje vo svojom liste pre tých, ktorí majú oči, aby to videli. Po prvé, Pavol je ‚väzňom v Pánovi‘. Táto veta nám hovorí o slobode. Kristus nás oslobodil od toho, aby sme sa riadili pravidlami, ktoré sme si vpísali do srdca ako deti; pravidlá, motivované strachom, napísané ako odpoveď na stresovú udalosť a napísané tak, aby sa zabránilo opakovaniu stresu. Sme oslobodení od otroctva hriechu a chúťok nášho tela, ktoré sú často sebazničujúce. Slobodní ľudia si môžu vybrať svoj životný štýl, a tak si Pavol vybral životný štýl hodný jeho povolania. Rozhodol sa byť väzňom pre Pána. Inými slovami, úmyselne žil život tak, aby požehnal Pána Ježiša, a nie seba samého. Bol zrelým kresťanom; stále Božím dieťaťom, ale dospelým vo svojom životnom štýle.

Naproti tomu sa zdalo, že Efezania žijú detinsky, uprednostňujúc osobnú slobodu pred osobnou zodpovednosťou. Možno to bol dôvod, prečo ich Pavol nabádal, aby sa stali pokornejšími, trpezlivejšími, jemnejšími a tolerantnejšími k sebe navzájom kvôli svojej vzájomnej láske. Vidíte, že tieto voľby životného štýlu sú požehnaním pre ich vzťahy, aj keď si vyžadujú osobnú námahu? (Odpustenie inej osobe si vždy vyžaduje, aby sa niekto zriekol nezrelej túžby po spravodlivosti v prospech zrelšej túžby po dobrých vzťahoch.) Pavol ich vyzýva, aby „…usilovali o zachovanie jednoty Ducha vo zväzku pokoja“. Inými slovami, povzbudzuje ich, aby sa vzdali svojich požiadaviek na to, na čo sa cítia oprávnení (férovosť, spravodlivosť, rešpekt atď.), aby boli požehnaním pre svoju komunitu. A prečo je tento životný štýl hodný ich povolania? Pretože sú povolaní vážiť si jednotu viac ako slobodu. Všetci majú jednu nádej, jedného Pána, jeden krst, jedného Boha a Otca všetkých. Inak povedané, sú povolaní byť jednej mysle; to znamená, že sa rozhodnú nasledovať Ježiša namiesto svojich vlastných preferencií.

Potom Pavol vysvetľuje, že všetci majú jedno povolanie, ale môžu mať rôzne úlohy. Povolanie je väčšie ako úloha. Jednotlivé úlohy pastiera, evanjelistu, učiteľa, proroka sú len prostriedkom na dosiahnutie cieľa. Cieľom je „jednota Ducha, zachovaná vo zväzku pokoja“. Rôzne roly nikdy nekončia samy v sebe. Sú to jednoducho pomocníci, ktorí vybavia ľudí na skutočné dielo a skutočným dielom je žiť život hodný povolania, ktoré je prijaté v plnej miere Kristovej. Inými slovami, keď sa ľudia pozrú na spoločenstvo v Efeze, podľa ich životného štýlu budú vedieť, že sú kresťania.

Tak ako je to s vami a so mnou? Stále myslíme na osobné uspokojenie? Stále hľadáme väčšiu alebo lepšiu službu alebo úlohu? Alebo sme pochopili, čo Pavol hovorí? Chceme využiť službu, ktorú ponúkajú iní, aby sme mohli konať skutočné dielo kráľovstva? A to je žiť zrelo v prospech našich najcennejších vzťahov.