Tieto slová pre mňa vytvárajú obraz otrokov pracujúcich pre svojich pánov. Možno ako hebrejskí otroci, ktorí pod horúcim slnkom a pod krutosťou svojich otrokárov posúvajú ťažké kamene pri stavbe egyptských pyramíd. Alebo možno otroci pripútaní k veslám na galeje, tvrdo pracujúci pod neustálym dohľadom a bičom. Tieto obrázky mi prichádzajú preto, lebo Blízky východ za Rimanov, vlastne celá Rímska ríša, bola vybudovaná na otroctve. Rímska okupácia bola brutálna. Niekoľko rímskych rodín vlastnilo všetko! Obrovské majetky obrábalo množstvo otrokov, zatiaľ čo rímska armáda chránila vyberačov daní, ktorí ‚zdanili‘ (ukradli násilím) všetko, čo mohli, od tých, ktorí neboli otrokmi. A Rimania zabili, zmrzačili, zotročili, alebo odviedli do armády toľko mladých mužov, koľko mohli. Život otroka nemal väčšiu cenu ako zviera a nebolo úniku.

Fyzický svet je viditeľným odrazom neviditeľného duchovného sveta. Slová, ktoré človek hovorí, hovoria o ňom viac ako čokoľvek iné. A Ježiš, Slovo Božie, hovorí o Bohu Otcovi viac ako čokoľvek iné. Ale Otec Boh je kráľom neba; duchovný Otec a duchovné kráľovstvo. Takže možno Otec Boh vidí duchov svojich detí v tomto sirotskom svete, ktorí pracujú ako otroci a sú ťažko zaťažení; pod útlakom, a potrebujú odpočinok.

Na seba zamerané priority a hodnoty ľudí spôsobujú, že súperia alebo sa snažia prežiť. V nasledujúcom boji môžu na čas uspieť, alebo sa citovo zlomiť, teda bez lásky, nádeje či viery; alebo sa môžu vzdať a veriť, že sú bezmocní ako otroci. A to, čomu človek verí vo svojom srdci, určuje jeho prežívanie života.

Jediný únik z kolobehu frustrácie a problémov nachádzame v Ježišovi. Prečo? Pretože staré ľudské srdce (stará prirodzenosť človeka) sa nedá vyliečiť, treba ho nahradiť. Potrebujeme transplantáciu srdca. A sväté srdce Ježišovo; Ježišova prirodzenosť je jedinou cestou vpred. Jeho srdce je plné právd, hodnôt a perspektív, vďaka ktorým ho máme radi; jeho malé kópie. Pokoj, ktorý dáva, nie je niečo mimo samotného Ježiša. Ako povedal svätý Pavol: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus“ (Gal 2,20). Stávame sa adoptovanými do Božej rodiny. Podľa rímskeho práva mal adoptovaný syn presne rovnaké postavenie a práva ako prirodzený syn. Ježiš teda svojim poslucháčom hovoril, že namiesto toho, aby boli otrokmi, budú ako synovia jednej z bohatých rímskych rodín. Mali by každé požehnanie ako dar, právo alebo dedičstvo. A ako by to vyzeralo v praxi? Duchovne to znamená lásku, radosť, pokoj, trpezlivosť a nádej. Vo vzťahoch to znamená láskavosť, dobrotu, vernosť a miernosť. A z hľadiska sily to znamená, že sme skutočne slobodní, pretože nás už neovládajú sily, ktoré sa snažia ukradnúť, zabiť alebo zničiť naše dary. Namiesto toho máme sebaovládanie, čo je to isté ako sebaovládanie Krista, keďže sme mu podobní.

Toto je Ježišov prísľub a každý, kto ho pochopí, bude chcieť jeho odpočinok.