Ako s Vicki vstupujeme do nového obdobia biblických zamyslení, napĺňa nás nádej spojená s budúcnosťou rodiny Otcovho Srdca. Obzvlášť sa chceme podeliť o našu osobnú cestu hlbšie a hlbšie do Božej lásky. Je to taká úžasná skúsenosť, že chceme, aby touto cestou s nami kráčalo čo najviac ľudí ako jedna Božia rodina. Veríme, že tieto zamyslenia sú darom od nášho Otca a dúfame, že prijmete Jeho pozvanie do nového a hlbšieho vzťahu s Ním.

Keď čítame úryvok z Ezechiela, nachádzame príbeh s dvoma úplne odlišnými posolstvami. Na prvý pohľad ide o prorockú víziu obnovy Chrámu, alebo o víziu o budúcom duchovnom význame Chrámu ako zdroja života pre celý svet. Ezechiel žil medzi židovskými vyhnancami v Babylone. Jeho úlohou bolo posilniť a povzbudiť národ v zajatí cez uistenie, že budúcnosť bude lepšia. Meno Ezechiel znamená „Boh posilňuje“. Tento prvý príbeh dokonale platí pre svojich vtedajších aj súčasných adresátov. Mnoho ľudí dnes žije v zajatí svojich okolností – okolností, ktoré sa nemenia. Je tu prísľub budúcnosti, ktorá bude oveľa lepšia. Ak sa zameriame na prísľub viac než na okolnosti, súčasný život sa stane príjemnejším a pokojnejším. Ľudia žijúci v beznádeji môžu, napríklad, smrť považovať len za vítaný koniec svojho utrpenia. Ale nádej v posmrtný život v raji a viera, že súčasné utrpenie nás zušľachťuje, aby sme tento život dostali, všetko mení. Ak má bolesť svoj účel, potom každá bolestná skúsenosť nesie v sebe nádej a predstavuje jeden z nevyhnutných krokov k našej sľúbenej odmene. Toto všetko predstavuje dobré ovocie.

Je tu však ešte jeden príbeh, ktorému dnes dokážeme rozumieť, no ktorý bol v časoch Ezechiela úplne skrytý. Židovský ľud v Starom zákone nachádzal Božiu prítomnosť fyzicky vo vnútri Chrámu. Tu bola uložená Archa zmluvy a na tomto mieste sa viditeľne zjavovala Božia sláva. Predstavujem si jasné svetlo – alebo niečo také – spočívajúce medzi vyrezávanými postavami cherubínov, umiestnených na veku Archy zmluvy. No nech to v skutočnosti vyzeralo akokoľvek, bolo zodpovednosťou človeka prísť do Božej prítomnosti. Žiaľ, iba jedna osoba bola považovaná za hodnú urobiť niečo také, a tou bol veľkňaz. Táto osoba následne priniesla Božiu prítomnosť ľuďom vonku. Možno si spomínaš na Mojžišovu žiariacu tvár po tom, ako bol v Božej prítomnosti spočívajúcej na Arche zmluvy. Ale v Novom zákone Boh prichádza za nami. Za náš hriech, ktorý nás kedysi oddelil od jeho prítomnosti, zaplatil Ježiš a Boh sám prichádza, aby v nás žil. My sme Boží chrám! A rieky, ktoré od nás prúdia, sú riekami duchovného života. Ezechiela v dnešnom úryvku priviedli na breh rieky a povedali mu, aby si sadol. To nám naznačuje, že nemusíme urobiť nič, aby sme svetu priniesli život. Môžeme do situácie vniesť Božiu prítomnosť jednoducho tým, že budeme sami fyzicky prítomní, alebo tam môžeme byť duchovne prítomní prostredníctvom modlitby. Potom môžeme situáciu sledovať a svedčiť o ovocí, ktoré vidíme rásť, keď Otec prináša nový život do starých a zaseknutých situácií.

V slovách Ezechiela je ukrytý aj druhý poklad. Predstav si, že pripojíš záhradnú hadicu ku kohútiku a necháš vodu tiecť cez neúrodnú pôdu. Čo vidíš? Môžeš si všimnúť, že ako sa vzďaľuješ od hadice, prúd vody slabne. Nakoniec úplne zaniká, pretože vodu pohltí pôda. Čo však videl Ezechiel? Videl, že každých 1000 lakťov ďalej od Chrámu sa prúd vody prehlboval a rozširoval. To nám odhaľuje, že duchovná voda nie je ako fyzická voda. Čím ďalej kráčame, nesúc v sebe Božiu prítomnosť, tým viac zakúšame jeho čoraz hlbšiu a širšiu lásku. V skutočnosti nemôžeme nikdy nikam ísť bez jeho prítomnosti, pretože je v nás. Toto presvedčenie nás posilní a povzbudí.

Ezechiel si všimol, že čerstvá voda tečúca z Chrámu vniesla do mŕtvej slanej vody, do ktorej vtekala, každý druh života. Spomínam si, že v Nórsku ľudia radi jedli sušené nasolené ryby. Ochutnal som ich a môžem potvrdiť, že sú jedlé, ale nie veľmi chutné. No ak si tú rybu vezmete a namočíte ju do čerstvej vody, kým sa slanosť výrazne nezníži a ryba nezvlhne, stane sa oveľa chutnejšou a zdravšou. Kráčame do sveta, kde sú niektorí ľudia ako tie sušené ryby. Sú suchí, presolení a vzťahy s nimi sú ťažké. Ak s nimi zostaneš, kým rieka, ktorá od teba prúdi, nezníži ich slanosť a nezvlaží ich sucho, zistíš, že váš vzťah bude oveľa zdravší. Aká je pointa? V Starom zákone ak sa nečistí ľudia stretli s čistými, z čistých sa stali nečistí. No v Novom zákone čistí ľudia nečistých uzdravujú. Netreba robiť nič, len sedieť a pozorovať – byť prítomný a zaujímať sa. A Boží Duch prinesie život tam, kde už život nebol.

Dávid po cudzoložstve s Batšebou vedel, že potrebuje nové a čisté srdce. Prečo? Pretože náš fyzický život je len prejavom nášho duchovného srdca. A ako môžeme získať také nové srdce? Jednoducho tým, že dovolíme Otcovi, Ježišovi a Duchu Svätému, aby v nás prebývali. Obnovia a opravia svoj nový domov a dobrým ovocím ich práce bude premena nášho vnútra.

V úryvku z Jána vidíme Ježiša, ktorý ukazuje, aký je život v neustálej a hlbokej Božej prítomnosti. Nájde chorého muža a porozpráva sa s ním. Takéto konanie bolo v rozpore so židovskou kultúrou. (V tých časoch sa predpokladalo, že keďže Boh je vždy spravodlivý, každý chorý urobil niečo, čím si chorobu zaslúžil: „Kto zhrešil, že sa tento človek narodil slepý?“, opýtali sa raz Ježiša, „bol to on alebo jeho rodičia?“) Ježiš sa muža jednoducho spýtal, či sa chce uzdraviť. Muž odpovedal, že nemôže urobiť to, čo sa od neho vyžaduje, aby sa uzdravil. Vidíš v tomto vyhlásení odraz Zákona? Každý vedel, čo musí urobiť, aby si získal Božiu priazeň, ale nikto to nedokázal! Ježiš sa nad tým človekom zľutoval a vyslobodil ho z jeho choroby. Muž nemusel urobiť nič. Len sa pozeral a prijal Božiu priazeň. Ježiš sa zľutoval aj nad duchom človeka utláčaného neláskavými zákonmi. Preto povedal mužovi, aby si zobral svoje lôžko a chodil, čo Zákon v sobotu zakazuje. Nebolo nič, čím by si ten človek zaslúžil Božiu priazeň, a nič z toho, čo spraví, ho o ňu nemôže pripraviť. Chorý muž bol pozvaný do úplne nového vzťahu s Bohom.

Ten istý Ježiš, ktorý hovoril s chorým mužom, žije vo vnútri každého veriaceho. Ten istý Duch Svätý, ktorý viedol a utešoval Ježiša, vedie a utešuje aj nás. Ten istý Otec, ktorý miloval Ježiša, rovnako miluje nás. Už sme novým stvorením. Čo potrebujeme urobiť, je nechať ho prúdiť z nás, aby priniesol život všetkým, s ktorými žijeme. Dovoľme mu, aby cez nás hovoril svoje slová, namiesto toho, aby sme hovorili tie naše. Nech posilní a povzbudí aj našich nepriateľov. Potom si sadnime a sledujme, ako život v celej svojej plnosti prekvitá vo vzťahoch, v rodinách, v spoločenstvách, v kostoloch.

Pozývame ťa, aby si prijal pozvanie obsiahnuté v týchto veršoch.

Najprv si nájdi pokojné miesto, kde ťa nič nebude vyrušovať, zastav sa a modli sa: “Otče, stvor vo mne čisté srdce a navráť mi radosť z tvojej spásy.” Pozvi Ducha Svätého, aby ťa viedol. Vstupujeme dnu prostredníctvom našej predstavivosti a našich duchovných zmyslov: môžeme vidieť, počuť, dotýkať sa, ochutnávať a cítiť duchovne.

“Priviedol ma na breh rieky, kde ma usadil.” Čo sa stane? Čo ti ukazuje? Kto je tam s tebou? Čo hovorí? Všetko si zapíš do denníka. Spomeň si, ako Mária zachovávala všetko, čo bolo povedané, vo svojom srdci a premýšľala o tom. Keď si to zaznamenáš do denníka, aj ty môžeš uvažovať o tom, čo ti Otec ukázal.
 
Rovnako môžeš navštíviť rybník v Betsate, stretnúť sa tam s Ježišom a stráviť s ním nejaký čas.